ného profesora fyziky a matematiky, išli sme sa zblázniť. Samozrejme, z neho. Bol to čerstvý absolvent VŠ, žiaden „počtový suchár“, fešák, sympaťák, športovec. On sa však nešiel zblázniť ani z nás, ani z našich vedomostí a záujmu o matematiku a fyziku, ktorý bol u dievčat v humanitnej triede skutočne „enormný“.
Potom odišiel prednášať na vysokú školu. Tu ho zbalila jeho poslucháčka (alebo, že by on ju?) a náš pán profesor sa stal šťastným mladomanželom a ešte šťastnejším otcom. Jeho žena bez problémov zvládala materské povinnosti i štúdium. Ako sama hovorila, s takým skvelým mužom to nebol žiaden problém.
Ich život úspešne napredoval. Syn bol už odvážny škôlkár a matka, čerstvá absolventka s červeným diplomom, zostala pôsobiť na vysokej škole. Otec sa venoval vedeckej práci a jeho skvelá kariéra rástla. Úspešná, šťastná a krásna rodinka.
Azda by bol býval čas aj na druhé dieťa, ale mladá žena už poznala, čo je to kariéra, a okúsila, ako chutí moc. Kým jej manžela tieto veličiny nemenili, na ňu pôsobili inak. Nie, teraz nemôže zostať stáť, každý deň by jej chýbal a vypadnúť na 1-2 roky, to je vylúčené, to by už mohla len kdesi „učitelíkovať“, a to teda nechcela.
Muž na ňu nenaliehal, sám videl že je schopná, veď inú by si ani nebol vybral, má právo na vlastný život, realizáciu i tú kariéru. A potom sa osud rozhodol zasiahnuť nerešpektujúc žiadne vzorce, výpočty. Osud je totiž nevyspytateľný.
Pán docent začal chorľavieť. Chodil po doktoroch ako nikdy predtým. Jeho žena mu zariadila vyšetrenie na špičkovom pracovisku a výsledok bol ohromujúci i krutý. Civilizačná choroba, ktorej pôvod ešte nezistili, rovnako ako nevynašli účinný liek. Závisí od jedinca koľko a ako... Síl postupne ubúdalo, niektorý deň bol v pohode, ale hneď ten ďalší bol neznesiteľný. Už sa nedalo nič plánovať. Musel sa naučiť žiť tak, ako sa dá, nie tak ako on chce.
Manželke sa naskytla možnosť pôsobiť v zahraničí, aj syn študuje v zahraničí. On sa teší z manželkiných i synových úspechov. Nezávidí, nezazlieva, neobmedzuje. Nie je zatrpknutý. Verí, že všetko, čo človeka v živote stretne, je na niečo dobré.
Minule sme sa stretli v knižnici. Knihovníčka mu podávala jeho čitateľský preukaz. Prisadla som si k nemu. Rozhovor s ním je balzamom pre dušu i mozog, a ten má potom dlho o čom premýšľať. Pozerám na jeho preukaz – meno, priezvisko, adresa. Žiaden titul, vedecká hodnosť.
„Prečo ste zatajili tituly pred menom i za menom? Veď vám právom patria.“ Zrakom hľadá knihovníčku, ťažko sa mu vstáva, prichádza teda ona k nemu a on ju poprosí o knihu. Prinesie mu ju, on chvíľu listuje, a potom ju položí predo mňa. Na obrázku je kreslený vtip Františka Jablonovského – nad postavou maličkého človiečika je veľká jednotka, pri ňom väčšia postava a nad ňou desiatka, ešte väčšia postava so stovkou, ďalšia väčšia s tisíckou, a tak ďalej, až nad poslednou, najväčšou postavou je nakreslený milión, čiže jednotka a šesť núl. Lenže tam je dokreslená malá smrtka, ktorá kosou jednotku zoťala, takže zostalo len tých šesť núl. Je to kreslený vtip, ale mne nepripadá smiešny.
„Starú pravdu života nič nezmení. Aj tí, čo si zakladajú na svojich miliónoch, sa nakoniec tiež stanú nulou. A v mojom prípade je to tak s titulmi. A tak som ich zoťal ja sám a snažím sa žiť s uprataným stolom a zbalenými kuframi.“
O jednotkách a nulách nad jeho hlavou rozhodne sám pán osud. Osud s veľkým O.
Anna Trúchla
