Koľkokrát v živote myslíme na vlastnú smrť? Možno pri pohreboch príbuzných alebo keď sme chorí a máme vážnejšie problémy. Smrť neberie do úvahy vek ani spoločenské postavenie. Postihuje bohatých rovnako ako aj chudobných, ateistov či veriacich. Každý sa v súvislosti so smrťou zamyslí a kladie si obyčajne otázky ako a kedy príde, bude moje umieranie ľudsky znesiteľné?
Ako by malo vlastne vyzerať umieranie? Väčšina ľudí by chcela umrieť doma, pri svojich najbližších, bez trápenia a bolesti. Aj preto sa slovo eutanázia za posledné roky často skloňuje vo všetkých pádoch v štátoch Európy, najmä však v Belgicku. Deväť písmen, pod ktorými v slovníku nájdete: usmrtenie nevyliečiteľne chorého zo súcitu! Belgicko je v poradí druhou krajinou po Holandsku, ktorá legalizovala eutanáziu. Zákon, ktorý toleruje milosrdné vraždy, vstúpi do platnosti o pár mesiacov. Ak lekár v tejto krajine pomôže nevyliečiteľne chorému pacientovi s jeho súhlasom zomrieť, nebude stíhaný za vraždu. Pacient žiadajúci o eutanáziu musí trpieť nenapraviteľnými a neznesiteľnými bolesťami a musí byť dôkladne oboznámený so svojím zdravotným stavom. Lekári musia potvrdiť, že neexistuje iná možnosť liečby. Zákon zosúladil právo s praxou, Belgicko totiž eutanáziu už roky neoficiálne tolerovalo.
Obhajcovia eutanázie argumentujú právami pacientov dobrovoľne sa rozhodnúť o svojom živote. Jej odporcovia tvrdia, že zdravotnú starostlivosť teraz nahradí zabíjanie. Tento problém sa môže priamo či nepriamo dotknúť každého z nás. Príklad eutanázie, ktorý sa uskutočnil na Slovensku ešte počas prvej republiky, je veľmi sporný. Išlo o kauzu s F. Schustrovou, ktorá usmrtila svojho ťažko chorého milenca výstrelom z pištole, údajne z ľútosti, lebo o prvý výstrel sa pokúsil sám.
Je viac ako pravdepodobné, že Slovensko čaká na stanici a vlak s týmto problémom ho neobíde. Aj keď v našom citeľne zaostávajúcom zdravotníctve je občan rád, že dostane aspoň štandardnú starostlivosť.
Pripravila: Adriana Ďurišová
