ptíz,“ povedal na margo svojej knižnej prvotiny textár, básnik a inak tiež marketingový riaditeľ Slovenského rozhlasu ĽUBOŠ ZEMAN. Elegantná, jemná a voňavá knižočka s názvom možno symbolickým (a možno aj nie) Trištvrte na jeseň, obsahuje 69 (a toto je vraj naozaj symbolika) Zemanových textov známych z piesní Elánu, Roba Grigorova, Vaša Patejdla, ako aj jeho básničky. Zemanove texty určite netreba zvlášť predstavovať, či pripomínať. Sú v nás. Kaskadér, Tuláci v podchodoch, Ulica, Nevera, Monika, Žuvačka za uchom, Chlapčenský úsmev, Mal som rád bítnikov, Voňavky dievčat a mnohé, mnohé ďalšie. Celkom takmer päťsto ,,pesničiek z ulice“, ako v Zemanovej knižke napísal jeho priateľ, súputník a tiež textár Boris Filan. A píše tam ešte aj toto: ,,Ak by som mal povedať, aký je náš vzťah s Ľubošom, tak sme chlapci z bratislavských ulíc. Vkrádali sme sa na rovnaké polotajné filmy, požičiavali sme si tie isté, na strojoch rozpisované knižky. Sme odchovaní rovnakou zmesou bigbítu, šansónov a literatúry. Poézia tej doby je bítnická, recitovaná do muziky, je na polceste k rocku. Doba, ktorá nám natankovala pohonnú zmes, mala nové modlitby - rockovú muziku. Možno aj preto sa z nás nestali básnici, ale textári. Aj Ľuboš Zeman je textár. Chalan z ulice, ktorý si všetko, čo napísal, poctivo odložil. Pesničkám s Ľubošovými textami sa stalo to najlepšie, čo môže pesničky stretnúť - dostali sa do pesničkového neba. Tam, kde už žijú bez autorov ako rockoví anjeli...“
Sám seba charakterizujete ako ,,barovými ventilátormi ošľahaného chlapca z ulice“. Ako si tento chlapec spomína na šesťdesiate roky?
Naozaj som bol dieťa ulice a mal som dosť ťažkú mladosť. Maturoval som v 67. roku, práve teraz budeme mať stretnutie po 35 rokoch. Boli to zlaté časy, a tak aj na ne spomínam. Ako na staré zlaté časy. Uvoľňovala sa politická situácia, svet patril bítnikom a hippies. Hudobné skupiny vznikali doslova na ulici, mimochodom, ja som bol bubeníkom v kapele Monzún. Do môjho života vtrhla svetová literatúra. Ferlinghetti, Ginsberg, Steinbeck... Áno, vyrastal som na ulici, ale literatúra ma zachránila pred tým, aby som sa nestal grázlom. Už v tých časoch som spolupracoval s Paľom Hammelom, Borisom Filanom, Kamilom Peterajom, aj s básnikom Petrom Gregorom, osobne som poznal Válka. To mi dalo strašne veľa. Bol to základ, ktorý ma neskôr formoval. Spojenie s textom bola taká predizba do literatúry. Takže to boli moje začiatky, moje šesťdesiate roky, ktorým vďačím za svoj úžasný vzťah k literatúre a za to, že na rozdiel od dnešných mladých nesedím iba pri internete, ale skutočne aj čítam.
Povedali ste dnešní mladí... O vás, Filanovi a Peterajovi sa v tých časoch, dlho potom a ešte stále hovorí ako o veľkej textárskej trojke. Takže, čo tí dnešní mladí?
Veľmi ma mrzí, že na Slovensku mladí textári vlastne neexistujú. Sú to negramotní autori. Jedine ak Miro Jurík. Veľmi ľutujem, že odišiel Jožko Urban, ktorý skutočne mal všetky predpoklady byť veľkým autorom, básnikom i textárom. Stále si myslím, že najlepšie veci píšu Filan a Peteraj. A pokiaľ ide o počúvanie, páčia sa mi ľudia, ktorí nejakým spôsobom spájajú hudbu s textom - Richard Müller, Meky Žbirka, aj niektoré veci Roba Grigorova, ktorý je nepolepšiteľný, ale je sám sebou, na nič sa nehrá. Ak je to slovenská muzika, potrebujem, aby v nej bolo niečo, čo sa dá počúvať, literárne výpovede. Zo zahraničných stále mám rád Beatles, považujem ich za skupinu, ktorá je nesmrteľná, rád si vypočujem Suzanne Vega, Toma Pettyho, Rolling Stones. Inklinujem k hudbe, z ktorej som vyšiel. Jednoducho, musí tam byť melódia, harmónia, len veľký hluk nestačí. Hudba je to, čo sa dá považovať za hudbu aj vtedy, keď vám vypnú elektriku.
S muzikou ste precestovali kus sveta, zažili ste veľké festivaly, zaznamenali úspechy slovenskej piesne vo svete. Dnes však akosi nevieme zakontextovať našu pôvodnú hudobnú tvorbu do svetovej. Prečo?
Myslím, že preto, lebo nie je záujem ani sponzorov, ani štátu. Koncepcia kultúry u nás, a nemyslím teraz len na populárnu hudbu, ale kultúru všeobecne, je na dosť nízkej úrovni. každý štát si svoju národnú kultúru chráni. U nás bola vždy zneužitá na politické ciele. A je úplne jedno, kto bol, či je pri moci... Takže napokon zostávajú iba rebeli a potom sponzori, a keď tí sa dohodnú, nájdu spoločnú reč, niečo aj vznikne.
Vy ste rebel?
Ja som bol veľký rebel. Teraz som polepšený rebel. Navonok. Vo vnútri, vo mne, je stále ten ohník, iskierka, a keď ma niečo napáli, tak sa rozhorím. Viem si stáť za svojím názorom a viem zaň bojovať.
Aký pocit máte zo svojej knižnej prvotiny Trišvrte na jeseň?
Cítim pokoru. Trému. Je to naozaj moja prvá knižka a keď si uvedomím, koľko dobrých autorov, básnikov, prozaikov na Slovensku je a niekde medzi ich knižkami, vo výklade, či na pulte, je aj nejaký Zeman, tak to je pre mňa naozaj úžasná česť. Nesmierne si vážim, že mi táto kniha vyšla. Ťažko som ju dával dokopy a myslím, že som bol na seba dosť tvrdý, kým som z tých 480 textov vybral niečo vyše päťdesiat. Zvyšok sú básničky, ktoré sú mojou úprimnou tvárou. Sú mojou autobiografickou výpoveďou. Som to ja.
Anna Gudzová
Foto - autorka
Malá tichá radosť
Si moja malá tichá radosť
S horúcou ihlou v prstoch noci
Nahá jak mesiac vo vinici
Pri tebe hrozná tvrdnú na kosť
A mäknú starí noční lovci
Taký som čistý, že snívam
iba o hriešnici
Si moja malá tichá radosť
Hrkálka túžby na jazyku
Hrdá jak svieca v spovednici
Čertíka lásky ťaháš za chvost
S ním píšeš rajskú gramatiku
Patrím len tebe Zas
vo mne dupú mladí býci
Si moja malá tichá radosť
S retiazkou vzdoru na svitaní
Zrelá jak leto v slnečnici
trestáš ma láskou Zvykáš na pôst
Strácaš sa v nebi mojich dlaní
Budem ťa ľúbiť
kým nezazvonia anjelici
(Ľuboš Zeman -
Trištvrte na jeseň)