, a tak som podala výpoveď. Keďže som si chcela zdokonaliť svoju úbohú školskú angličtinu, vycestovala som ako au-pair do Veľkej Británie. Žilinská cestovná kancelária mi sprostredkovala britskú rodinku s dvoma deťmi, a to so štvorročným dievčatkom Afshou a polročnou Iqrou, obidve tmavej pleti, čo som však pred pricestovaním do Anglicka nevedela.
Príchod do moslimskej rodiny
Po 23-hodinovej ceste autobusom všetky dievčatá vystúpili na hlavnom nástupišti v Londýne, kam si po nás prišli anglické rodiny. Po chvíli sa všetky Slovenky a Češky rozpŕchli, len po mňa nikto nechodil. Po hodine čakania prišiel ku mne muž tmavej pleti a spýtal sa ma na moje meno. Akonáhle sme sa zoznámili, pribehla ku mne aj jeho manželka a štvorročná dcéra. Ako som sa neskôr dozvedela, celá rodina Malikovcov bola pôvodom z Pakistanu, preto mi ich výzor pripomínal slovenských Cigánov.
„Králikárne“ v anglickom meste
Mesto Luton, v ktorom som bývala tri mesiace, si ma vôbec nezískalo. Nachádza sa tridsať kilometrov severne od Londýna a veľkosťou by som ho prirovnala k Bratislave. Všetky ulice, lemované radovými výstavbami tehlových domov, sú takmer rovnaké v celom meste. Neviem, čo by už na tieto príbytky povedal pán Havel, keď sa o našich panelákoch vyjadril ako o králikárňach. Záhradky domov sú oddelené hrubým múrom a nik sa o ne nestará, dokonca niektorí si ich vymurovali, aby nemali s trávnatými porastmi veľa práce. Samé tehly, múr a nijaké stromy uberajú mestu na príťažlivosti. Jedinými prírodnými miestami sú v Lutone parky plné zelene, človek si v nich pripadá ako v rezervácii. Nad mestom neustále premávajú dopravné lietadlá, pretože priamo v Lutone je letisko. Pravdepodobne aj z tohto dôvodu trpí každé druhé lutonské dieťa astmou.
Netradičné odievanie v uliciach
Na čo som si nikdy počas svojho trojmesačného pobytu v tomto meste nezvykla, sú obyvatelia tmavej pleti, ktorých tu žije neúrekom. Na ulici stretnete tak Pakistanca, Libanonca, černocha alebo Inda. Všetci títo prisťahovalci si v Anglicku udržiavajú svoju kultúru, vyjadrujú ju najmä odievaním. Napríklad v zimnom období Pakistanské ženy nenosia teplú obuv, ale letné šľapky a široké nohavice s dlhými pestrofarebnými šatami. Hlavy im zahaľujú šatky z jemnej látky.
Sobáše sprostredkované rodičmi
Rodina Malikovcov je tiež moslimského vyznania. Patrí k mladšej generácii prívržencov tohto náboženstva, preto svoj národný odev jej členovia nosia len v kruhu svojich najbližších. Každý deň sa moji domáci modlia na ručne tkanom koberci, otočení k Mekke, sídlu moslimov. Zásnuby detí organizujú naďalej rodičia, niekedy aj v treťom roku života svojich detí. Manželstvo mojej domácej Ghazaly a Zulfigara tiež dohodli ich rodičia. Rozprávala som sa aj s Ghazaliným bratrancom Timom, ktorý v Anglicku žije. Je v rovnakom veku ako ja a má zo sobáša hlavu v smútku. Keď mal päť rokov, rodičia ho zasnúbili s dievčaťom z Pakistanu, ktoré v živote nevidel. Chlapca to tak zobralo, že začal brať drogy, odišiel zo školy a fláka sa. Poviete si, je to vôbec ešte v dnešnej dobe možné? Áno je, aj keď sú tieto striktné pravidlá svetových náboženstiev na ústupe, sú rodiny, ktoré sa ich snažia dodržiavať.
Zaujímavosti z mojej rodiny
Doslova nepochopiteľný v týchto moslimských rodinách žijúcich v Anglicku je fakt, že sa síce umývajú dvakrát denne, ale nikdy sa nesprchujú. Sprcha nad vaňou v každej domácnosti figuruje, ale nikdy sa nepoužíva. Vždy sa iba kúpu a oblievajú malými umelohmotnými nádobami, ktoré my používame ako odmerky pri varení. Bravčové mäso prívrženci islamu nekonzumujú. Ostatné mäsové výrobky pre moslimov dostať kúpiť v špeciálnych obchodoch. V podstate ide o to, že pred zabitím napríklad sliepky alebo ovce sa najskôr musia pomodliť a až potom ju zabijú. Až vtedy môžu mäso jesť. Slovenské dobre vyúdené klobásky som pred nimi skryla. Ak by sa dozvedeli, že je pod ich strechou takéto „hriešne“ mäso, pravdepodobne by ho vyhodili na ulicu a mňa s ním.
Dojmy a zážitky zostanú v srdci
Aj napriek všetkým zvláštnostiam spomínanej rodiny uchovali sa mi na nich v srdci len tie najkrajšie spomienky. Ghazala a Zulfigar znamenajú pre mňa veľa. Aj v tých najťažších chvíľach mi pomohli a starali sa o mňa ako o vlastnú dcéru. Ich deti som si obľúbila natoľko, že sú mi blízke ako mladšie sestry, ktoré som nikdy nemala. Ak zavítajú do Žiliny, s jedlom to bude síce problém, aj napriek tomu si myslím, že sa im tu bude páčiť.(adr)