sa človeku zdá, že čas rozprestrel mimoriadne rýchle krídla. Inak tomu nie je ani v prípade svetoznámeho míma prof. Milana Sládka, ktorý sa momentálne lúči so Slovenskou republikou a vracia sa opäť do Nemecka, kde žil takmer štvrť storočia. Tam sa, vďaka húževnatosti a mimoriadnej ctižiadosti, vypracoval na poprednú osobnosť svetovej pantomímy.
Niektoré jeho hry mali stovky úspešných repríz. Na Slovensko sa vrátil, aby rozvíjal umenie pantomímy, ktorá tu dovtedy nemala žiadnu tradíciu. No jeho plány boli ešte smelšie. Bratislavu chcel „zmeniť“ na Mekku Európskej pantomímy. K tomu však bolo potrebné zabezpečiť primerane dôstojné priestory a tie sa ponúkali v schátralej budove Arény. Bolo však potrebné zohnať a pomaličky zabezpečiť 40 mil. korún. Sľuby boli veľkorysé, no ich realizácia minimálna. Po dvoch rokoch – 1992 až 1993 sa do Bratislavy zišli poprední umelci z oblasti pantomímy z Európy a zo zámoria. Bratislava zorganizovala (vďaka prof. Sládkovi) pantomimický festival KAUKLIAR. V tomto roku, v máji bol jeho posledný ročník, v poradí siedmy. Fámy, že pantomíma nemá na Slovensku miesto ani uplatnenie sa rozplynuli ako dym nad zasnežením komínom. Situácia sa vyostrila natoľko, že prof. Milan Sládek sa rozhodol zo Slovenska odísť. No, neuteká. Neprišiel na Slovensko ako márnotratný syn a ani v takej pozícií neodchádza. Využívame príležitosť pri jeho návšteve malej horskej osady v okrese Bytča, kde má chalupu, na „rozlúčkový“ rozhovor. Naša žiadosť bola vďačne prijatá.
Vážený pán profesor, začneme obligátnou otázkou. Aké sú vaše pocity pred odchodom zo Slovenska, kde ste sa vrátili po niekoľkoročnom nútenom exile?
Stručne a jednoznačne sa to nedá povedať. Pocity sú zmiešané. Ja sa k Slovensku hrdo hlásim, lebo vlasť sa nedá nikomu zo srdca ani z pamäti vytrhnúť. Odchádzam čestne ako Slovák a vždy budem vystupovať kdekoľvek na svete ako Slovák žijúci v Nemecku.
No predsa nostalgii sa vyhnúť nedá, ani v takom prípade, akým ste vy, svetoznáma osobnosť v tomto umeleckom žánri...
Isteže, doma na Slovensku mám svojich súrodencov, priateľov, poznám veľa dobrých a múdrych ľudí. Pochopiteľne tých nemožno mávnutím ruky vymazať z pamäti. Využijem každú možnosť, aby som prežil krásne chvíle na miestach, ktoré obdivujem a pri tých, ktorých milujem. Medzi moje obľúbené miesta patrí i naša horská osada Pláne.“
Mohli by ste nám zrekapitulovať, čo všetko ste vo „svojej“ činnosti v období pôsobenia vo „svojej“ aréne s našimi hercami realizovali?
Boli to dve operné inscenácie, 8 hier pre dospelých a 2 hry pre deti. Viaceré z nich boli viackrát reprízované.
Tých desať rokov prežitých na Slovensku vás oprávňuje aj k vysloveniu názorov na mnohé problémy, nádeje i úspechy, podmienka súčasného Slovenska...
Máme slobodu, len si nevieme dávať a určovať ohraničenia, a to je veľmi dôležité. S touto skúsenosťou odchádzam, je škoda, že je tomu tak. Musíme si uvedomiť, že je nutné oddeľovať vynikajúce od priemerného a priemerné od zlého. Tak je to vo vyspelom svete. Ak vstupujeme do Európy, musí to byť aj u nás. Vážme si naše umenie, našu prácu, ale aj úspechy, ktoré naši ľudia dosahujú.
Prečo mnohí naši ľudia skôr dosahujú väčšie úspechy v zahraničí, ako doma na Slovensku?
Poviem to obligátne a uvediem najčerstvejší príklad. Sme majstri sveta v hokeji. Je však otázkou, kto tento titul pre Slovenskú republiku vybojoval. Vybojovali ho prevažne legionári pôsobiaci v zahraničných ligách. Prečo tomu tak je? Tam dostali príležitosť ale aj reálny prísľub na odmenu. Práve príležitosti a zaslúžené odmeny na Slovensku chýbajú pre najlepších, dobrých i priemerných. Tak je to i vo výskume, vede a umení.
Budete sa naďalej hlásiť ako reprezentant svojej vlasti, budete pamätať na Slovenskú hrdosť?
Pochopiteľne. Som Slovák, moja rodná vlasť je Slovensko a toto vedomie ma po celý život viedlo, vedie, aj stále bude viesť. Nech to bude kdekoľvek a kedykoľvek.
K čomu by ste dokázali prirovnať svoju vlasť, naše Slovensko?
Táto otázka je skôr otázka pre básnika. Vlasť je ako matka a každý komu je domovom, tomu je synom alebo dcérou. Ak milujem svoju vlasť, musím žiť a pracovať tak, aby bola vlasť na mňa hrdá ako som hrdý ja na ňu.
Odpovedi celkom nerozumiem. Prezradíte, ako to chcete dosiahnuť?
Prečo nie. Ak chcem Slovensko dobre reprezentovať, musím robiť všetko preto, aby moje úspechy a výkony boli čo najlepšie. Vyžaduje si to veľa úsilia, no v tomto prípade o námahu nejde. Tá je potrebná ako záhradníkova práca, keď chce dopestovať krásne ruže.
Z tlače sme sa dozvedeli, že nebol enormný záujem o vaše pedagogické pôsobenie pri výchove mladých hercov. Bolo tomu naozaj tak?
Áno. Vždy som sa snažil v živote i v umení kráčať svojou cestou podľa svojich predstáv, lebo som vedel, čo dokážem alebo na čo nemám. Túto filozofiu som sa snažil vštepovať aj mladým budúcim hercom.
Základnú brázdu pantomímy ste vyorali vy. Nebude vám ľúto, že vo vašej práci a záujmoch bude pokračovať niekto iný inou formou?
Naopak, bolo by nesprávne, keby ma mal niekto kopírovať. Rieku možno prehradiť múrom a zastaviť jej vodu, zahatať cestu. Zastaviť plynúce roky, nie je možné. Môj vek mi dáva ešte nárok na optimizmus, ale len v dimenziách mojich síl. Želám slovenskému umeniu, mladým hercom, ale aj všetkým, ktorí naše Slovensko zveľaďujú, veľa úspechov a zdravého optimizmu.
Prof. Milan Sládek sa nevrátil na Slovensko ako márnotratný syn, vrátil sa pomôcť. Pomáhal i pomohol. Dnes zo Slovenska odchádza nie so sklonenou hlavou, ani ponížený. Ak má trpkosť v srdci, tak nie na Slovensko, ale len na niektorých ľudí. Je skúsený, vzdelaný, múdry. Nikoho nepodceňuje, nezaznáva, ale pokračuje v životnej ceste podľa osudového scenára. Keď sme ho vítali, želali sme mu všetko najlepšie. Rovnaké želanie mu adresujeme aj teraz pri odchode. Dúfame, že sa s ním budeme opäť stretávať na rozhlasových vlnách, televíznej obrazovke, na stránkach novín a časopisov.
Vlado Hujík
Foto: autor
