ta konečne ustúpili, vzduch ovlažil prepotrebný dážď. Občas zafúkne vetrík a ja čakám na príchod trolejbusu. Idem navštíviť svoju tetu, ktorá by si právom zaslúžila titul statočnej babičky, pretože si tri roky nedovolila ochorieť – nebol by sa mal kto postarať o vnúčatá – až organizmus vypovedal otrockú službu. Odviezla ju záchranka a už skoro mesiac sa ju pokúšajú „dať dohromady“. A ona má dňom i nocou starosť o malých, minimálne o 80 percent väčšiu ako ich vlastní rodičia.
Na zastávku sa postupne schádzajú ľudia a môj zrak spočinie na rodine vo sviatočnom s veľkou kyticou. Poznám ich dlho, aj ich osud. Chýba jeden člen – otec. Pred rokmi však tiež chodievali iba v tejto zostave: matka, dcéra a syn. Otec o nich nestál. Bol príliš atraktívny, a tak si žil svojím vlastným životom. Osud počas pár minút dokonale premiešal karty. Vtedy s nimi nechcel chodiť, teraz už nemôže. Ach, ten všemocný, nevyspytateľný osud.
Pred nemocnicou stretávam útlučkú, vychudnutú panelákovú susedu. Poznáme sa už 20 rokov. Teda, vídame sa. Býva o pár vchodov ďalej. A až tu v nemocnici sa dáme do reči. Doteraz som bola presvedčená, že je to nafúkaná žena, vedela som, že má troch nie veľmi vydarených synov a veľkého krásneho vlčiaka. Istý čas som ju vídala s mladším pánom, občas aj v „lepšej nálade“. Ale ona vtedy priam žiarila šťastím. Myslela som si o nej všeličo a teraz mi tu v nemocničnom areáli odkrýva svoj neveselý osud:
„Som tu už štvrtý týždeň, nepracujú mi obličky. Som úplne odkázaná na dialýzu, nevládzem na nohy, ani do obchodu neprejdem. Synovia za mnou nechodia vôbec, ani muž, alkoholik. Občas príde niekto cudzí, tým som bližšia ako vlastným. Tak veľmi túžim po pokoji. Doma ma opatruje matka, hoci je už stará a sama chorá, zobrala by ma aj k sebe, ale kam do tej garsónky?“
Teraz už chápem to jej krátke obdobie šťastia.
Chorí ľudia sa musia naučiť žiť so svojím hendikepom. Ak to zvládnu, stanú sa vyrovnanými, pokojnými. Žijú so zbalenými kuframi a uprataným stolom, pripravení hocikedy na odchod a tých pár slnečných dní v pohode prežívajú potom naplno. Tak ako keby to malo byť naposledy. Žijú len pre ten prítomný pekný deň.
Škoda len, že to všetko pochopíme niekedy príliš neskoro.
Anna Trúchla