Vydiskutujte si to s vlastným mozgom
a duchov neverí ani pani Elena, ale nevysvetliteľným veciam, ktoré sa stali v jej byte, vôbec nerozumie.
„V obývacej izbe som mala na plafóne veľký luster. Raz, keď som prišla domov, bol rozbitý na márne kusy. Pritom nespadol a nerozbil sa na zemi, ale rozletel sa na tisíc kusov vo vzduchu. Upevnenie k plafónu však držalo aj naďalej dobre. O niečo neskôr sa príhoda zopakovala. Kúpila som vzácnu stolovú lampu s cibuľovým vzorom. Aj na tej sa sklo rozletelo bez toho, aby sa lampa prevrátila alebo spadla na zem. Do tretice som zas našla plastový vypínač vyletený zo steny,“ hovorí Elena.
Keďže všetky čudné javy súviseli s elektrinou, napadlo jej, že by mohlo ísť o silný elektrický výboj. Elektrikár, ktorého privolala, však nad tým krútil hlavou. Silný výboj sa síce občas objaví, nemá však takú silu, aby rozbil ťažké sklenené tienidlo. Zväčša rozmetá iba žiarovku.
Strašia len novinári
Byt v Buglerovskom dome nie je v Kremnici jediný, kde sa dejú zvláštne veci. V starých kremnických domoch vŕzgajú schodištia, aj keď po nich nikto nejde, záhadne sa zapaľujú svetlá, predmety padajú z poličiek len tak z ničoho nič. Mnohí ľudia si myslia, že v starých domoch straší. Ale nielen v Kremnici.
Jeden zo „strašidelných“ domov je aj v dedinke Kriváň neďaleko Detvy. Nemá žiadne točité vŕzgajúce schody, ani záhadné podzemné priestory, ani kamenné výklenky. Je to obyčajný dedinský dom, aké sa stavali v 70. rokoch dvadsiateho storočia. Už dlhé roky stojí neobhodený na konci dediny a viaže na seba veľkú pozornosť. Niektorí ľudia sa okolo neho boja prechádzať, iní sa strašidelným silám v ňom iba smejú.
„Bývam kúsok od neho už odvtedy, ako ho postavili,“ hovorí starší obyvateľ Kriváňa. „Keď sa pozriem z okna, vidím do jeho záhrady. Nikdy sa v ňom nič podozrivé nedialo. Žiadni duchovia ani príšery. Jediné, čo tu straší, sú už niekoľko rokov dotieraví novinári. Lezú cez plot a potom vypisujú hlúposti. Vôbec ich netrápi, že idú bez povolenia na súkromný majetok. A tie sprostosti, čo im narozprávajú chlapi v krčme. Vraj tam straší preto, lebo materiál na stavbu brali z cintorína. Nezmysel. Poznal som majiteľov, boli to jednoduchí ľudia, ktorí celý život dreli, aby dom postavili. Ich potomkovia dom buď predať nechceli, alebo sa im to nepodarilo. Tak stojí prázdny. Ale čo koho do toho?“ pýta sa viac sám pre seba muž, ktorému vždy pohne žlčou, keď vidí pred bránou domu zastať auto so zvedavcami. Nebýva ich málo a väčšine obyvateľov Kriváňa už idú poriadne na nervy.
A pritom nenájdete nikoho, kto by mohol nejaké záhady v dome potvrdiť.
Ľudia sa radi boja
Objasniť takéto záhady sa snaží predovšetkým parapsychológia. Pravda, podľa svojho metra, ktorý záhadu často ešte viac zamotá.
Psychológia ide na to úplne ináč. Snaží sa pochopiť, čo sa deje s ľudskou mysľou, že je schopná na strašidlá veriť.
Podľa PhDr. Jindřicha Cupáka z Psychiatrickej nemocnice v Kremnici strašenie poskytuje priestor všetkému nelogickému, detskému a záhadnému, čo sa odohráva v našej mysli. Podieľa sa na tom viacero momentov. Jedným zo základných je eidetická vloha, teda schopnosť vybaviť si bez vonkajšieho podnetu predchádzajúce zrakové či znakové obrazy. V presnom tvare i farbe. Zanedbateľné nie sú ani emočné stavy – stavy obáv, strachu, nádejí či dokonca túžba po nesmrteľnosti a kontakte s nežijúcimi osobami. Ak sa k tomu pridružia vonkajšie podmienky – napríklad šero, tma, blesky na oblohe, je to dokonalá živná pôda pre strašidelné pocity. S takýmito pocitmi sa psychológovia stretávajú u ľudí bežne.
„Veľkú úlohu zohrávajú pritom ilúzie,“ hovorí psychológ. „Je to niečo podobné, ako keď chodí hubár po lese a sústreďuje sa na hľadanie. List v diaľke mu potom pripadá ako hríb. Alebo keď s napätím očakávame nejakú návštevu. Aj nepatrný zvuk nám môže pripadať ako klopanie na dvere. Je to jav, ktorý bežne pozorujeme, ak pozornosť klesá, alebo naopak, ak je zvýšená.“
Zmyslami nám môžu zatriasť aj emočne podmienené ilúzie. Predstavte si, že sa nachádzate sami za šera v lese či na cintoríne. Svoje podvedomé obavy dokážeme v takej situácii vyladiť až na taký stupeň, že by sme boli ochotní odprisahať, že za najbližším náhrobkom sa čosi mihlo. Každému zvuku dávame konkrétny obraz, odvodený zväčša od toho, čoho sa najviac obávame.
O vízii zas hovoria odborníci v prípade, keď si sami privoláme živú predstavu. Nejde o patologický stav, pravda, ak sa nevymkne kontrole. Vtedy už môže prísť k halucináciám, ktoré sú chorobným stavom vyžadujúcim liečbu.
Všeobecne možno povedať, že ľudia sa radi boja. Inak by nevznikali knižné či filmové horory, thrillery ani povesti o strašidelných domoch. Aj tu má psychológia vysvetlenie. Ak sme v bezpečí, je nám blízka túžba zažiť niečo nevšedné, hrozné. Žijeme totiž v dvoch svetoch – skutočnom a vo svete fantázie. Reálny svet si ukladáme v pamäti. Mozog abstrahuje, dokáže kombinovať. Vnímanie je ovplyvnené pozornosťou, a ak tá ochabne, nastupuje predstavivosť.
Kveta Fajčíková
Foto: Ján Krošlák
