Narkomanov na Slovensku veľmi neubúda
Napriek viacerým úspešným zásahom Národnej protidrogovej jednotky a Colnej správy proti pašerákom a dílerom drog, v ostatných dvoch rokoch narkomanov na Slovensku veľmi neubúda. To i napriek tomu, že vlani oproti predchádzajúcim rokom počet liečených narkomanov na Slovensku mierne klesol z 2150 na 2038 ľudí. Ročne sa u nás lieči vyše 2000 narkomanov, v Žiline vyše 400. Najpočetnejšiu skupinu narkomanov tvoria mladí ľudia od 20 do 24 rokov. Treba však dodať, že skutočný počet narkomanov (vrátane tých, ktorí sa neliečia a ich evidencia je prakticky nemožná) je niekoľkonásobne vyšší. Najrozšírenejšou drogou je stále heroín, ktorý užíva asi 70 percent drogovo závislých. Na liečbu narkomanov slúži sieť siedmich centier po celom Slovensku s kapacitou asi 100 lôžok. Zmeniť svoj postoj k životu a nájsť jeho nový zmysel aj bez drogy pomáha narkomanom po liečbe 14 resocializačných zariadení s kapacitou viac ako 200 lôžok. Keďže sa do popredia čoraz viac dostávajú syntetické drogy, najmä extáza a iné návykové látky amfetamínového typu, dobuduje v tomto roku polícia spoločne s colníkmi spoločné pracovisko na monitorovanie nezákonného obchodu s chemickými látkami, ktoré sa môžu využívať na výrobu syntetických (ale aj ostatných) drog. Rovnako veľké nebezpečenstvo pre mladých ľudí je aj alkohol a herne. Na Slovensku je až 50 000 patologických hráčov a približne rovnaký počet závislých na alkohole. Kým medzi patologickými hráčmi prevláda skupina 24 až 25 ročných, u alkoholikov sú to najmä ľudia v strednom veku.
(ti)
Foto:Ján Krošlák
málo stačí, aby bol človek šťastný...
Čo je to šťastie? V odbornej literatúre by sme našli mnoho vysvetlení, ale mne sa najviac páčilo jednoduché zdôvodnenie kategórie šťastia, ktoré doslova znelo: „Šťastie je maličkosť, na ktorej stojí existencia ľudského bytia.“ Často sa pýtam, kde tú „maličkosť“ možno nájsť. Preštudovala som mnoho kníh, vypočula si veľa ľudských osudov, ale stále som sa nemohla dopátrať prameňa, z ktorého by vyvieralo šťastie. Raz ma veľmi zaujal výrok E. B. Lukáča: „Nebuď šťastný, lebo šťastím uplynie šťastie, len z kyprej pôdy pochybností nám láska rastie.“ To by potom znamenalo, že človek šťastie ani nepotrebuje, veď keby aj šťastie mal, mohol by prísť deň a šťastie by pominulo a všetko krásne by razom stratilo svoj lesk a hodnotu. Tento fakt mi potvrdila čínska rozprávka o prvom rozprávkarovi, ktorý našiel krajinu, v ktorej sa nik netešil. Dôvod? Dnes síce svieti slnko, ale zajtra už môže pršať, tak načo sa tešiť. Zvláštna filozofia, nepochopiteľné, ale v dnešnej dobe dosť častý úkaz.
Z našich tvári sa postupne vytráca radosť, úsmev a chuť tešiť sa. Áno, uznávam, doba je skutočne ťažká, ale v živote človeka sú aj také okamžiky, ktoré prehlušia temno stereotypného, uponáhľaného života. Už len taký slnečný lúč odrážajúci sa na vodnej hladine. Zas by niekto namietal. Je to síce krásny úkaz, ale nedá sa chytiť, je tak vábivý a podmanivý, ale je to len ilúzia. Nie tak úplne. Je to kúsok šťastia, ktorý nemá tešiť len jedného z obrovského davu ľudí, ale obrovský dav jednotlivcov, ktorí spolu vytvárajú nádherný celok ľudskej existencie.
Pretože šťastie je hodnota, ktorú si každý človek nosí vo svojom srdci. Na nás samých záleží, či sa budeme smiať, tešiť a rozdávať lásku. Každý z nás si je strojcom vlastného šťastia. To je dôležité, to by si mal uvedomiť každý z nás a možno by sme to šťastie ani tak nehľadali. Veď by ho bolo všade dosť.
Dnes už viem, že šťastie, je poklad uložený hlboko v našich srdciach. Je to nehasnúci, stále činný prameň. Je otázne, či sme ochotní ten prameň nájsť a túto „zázračnú tekutinu“ piť po malých dúškoch, aby sme nemenili svet, ale len takú maličkosť – SEBA.
Ako málo stačí, aby bol človek šťastný........
