časom chytila dvoch pytliakov a zaistila rozsiahly arzenál zbraní, pátrajú po ďalších členoch čierneho obchodu s mäsom. Polícia totiž predpokladá, že do siete sú zapojení nielen pytliaci, ale aj priekupníci.
„Pytliaci mali väčšinou vopred dohodnutých odberateľov, je to vecou ďalšieho šetrenia,“ povedal krajský policajný hovorca Radovan Kyselica.
Dvojicu mladých pytliakov z Rajeckej doliny z predminulého týždňa usvedčili pomocou expertízy zvieracej DNA, čo je prvý prípad na Slovensku. Pri domovej prehliadke jedného z obvinených našli nielen zbrane, ale aj čerstvé mäso z diviny zo „záťahu“ predchádzajúcej noci.
Vyčíňanie pytliakov v Rajeckej doline trápi domácich poľovníkov už dlhý čas, revír je jedným z najvychytenejších.
Od 1. decembra 2000 platí novela zákona, podľa ktorej už výška škody nehrá úlohu. Dovtedy sa za trestný čin považovali prípady, pri ktorých škoda presiahla dvojnásobok minimálnej mzdy. Za pytliaka sa dnes považuje aj ten, kto si chytí hoci jednu rybu bez rybárskeho lístka. Na severe Slovenska na to už počas tejto sezóny doplatilo viacero turistov pri vodných priehradách.
Po sprísnení zákona tak počet trestných činov v porovnaní s minulosťou stúpol. Trestná sadzba je do dvoch rokov, členom organizovaných skupín hrozí až päť rokov odňatia slobody.
„Za prvý polrok sme na území kraja zistili 30 prípadov pytliactva, na celom Slovensku ich bolo 456,“ hovorí Peter Krišťak z Krajského riaditeľstva PZ v Žiline. Prípady, o ktorých sa polícia dozvie, sú však len zlomkom, v skutočnosti sa ich udeje oveľa viac. „Je to vysoko latentná, čiže skrytá trestná činnosť,“ pokračuje Krišťak. Polícia sa o jednotlivých prípadoch dozvedá len vďaka občanom či poľovníkom. Tí už vedia o pytliakoch svoje, rozdeľujú ich dokonca do viacerých kategórií.
Podľa skúseností poľovníkov sú v súčasnosti najrozšírenejším spôsobom pytliactva nočné poľovačky. Vyzbrojení pytliaci idú v dvoch skupinkách. Prvá z nich strieľa a mobilom informuje druhú skupinku, ktorá úlovok pozbiera. Noční pytliaci totiž vedia, že zver sa chodí v noci schladiť a napiť k potokom. Majú ju tam ako na dlani.
Paseku narobia aj „mäsiari“. Ulovenú zver si naporcujú priamo na mieste, nechajú na kôpke len kožu a ďalšie zvyšky. Väčšinou sú to domáci, ktorí vedia, kedy poľovníci chodia a kedy nie, a podľa toho sa zariadia.
Staré známe pytliacke oko dnes používajú len sociálne slabší ľudia, ktorí si pytliactvom získavajú mäso pre vlastnú potrebu. Medzi poľovníkmi ich volajú aj „dobrí“ pytliaci, vraj nenarobia takú veľkú škodu.
Andrea Harmanová
