ali básnici, koľko farieb pomíňali maliari, grafici, koľko filmu spotrebovali fotografi a kameramani. Koľko spomienok, žiaľu. Koľko...Jedno z drotárskych mestečiek leží na úpätí Javorníkov a založili ho v roku 1952 ako drevorubačskú osadu. Bytčianske panstvo potrebovalo lacnú pracovnú silu na rúbanie hlbokých kysuckých lesov. Neskôr si na ňom rubatári založili salaše na akú-takú obživeň. To však nestačilo a zaujalo ich novonastupujúce drotárstvo. A tak sa mnohí drotári z mestečka a jeho priľahlých osád rozbehli neskôr po Slovensku. Po získaní určitého majstrovstva sa dali na vandrovky po Maďarsku, Rakúsku, Nemecku a Švajčiarsku. Tí smelší sa pustili až za Atlantik, do Južnej a Severnej Ameriky. Drotárstvo bolo na severozápadnom Slovensku veľmi rozšírené. Obchodná komora v Bratislave uvádza v roku 1895, len v Trenčianskej stolici, osemdesiatšesť drotárskych obcí. Drotári mali svoju odbornú reč, ale využívali najmä hantýrku. Volali ju krpoštína. Pomáhala im dorozumieť sa tajne pri svojvôli polície, alebo keď sa bránili proti byrokracii úradov. Nohu volali uteka-čka, kur-ka bola cigareta, habo-vať značilo mať niečo (jedlo, alebo groš).
Drotári boli schopní a svetaznalí ľudia. Kamkoľvek ich zaniesli ich túlavé nohy, museli si nájsť prácu a tým aj obživu. Nikdy nežobrali. Svoju „dieľňu“ si zriadili na rovnej zemi, pred dverami a vchodmi zákazníkov. V prípade nepohody na schodišti, alebo pod dákou pajtou. Boli hrdí a čestní remeselníci. Nedali sa podplatiť maďarskému bojovníkovi proti Habsburgovcom Františkovi II. Rakoczimu, ktorý sa ich snažil získať za špiónov. Nepochodil. Napriek hrozným sociálnym pomerom sa nestali judášmi. Pochopili, že za ich biedu môže práve táto hrozná maďarská šľachta. Všetkým drotárom v tomto meste dal americký Slovák Paul Okuliar postaviť súsošie Drotár s džarkom. Autorom je tamojší rodák maliar, ilustrátor a sochár Miroslav Cipár.
Naša otázka znie: V ktorom meste stojí táto socha?
Text a foto: František Dejčík