keď na začiatku to vyzeralo ako náhoda. Vôbec nie nešťastná, ale náhoda príjemná a milá. Veď svadba by mala príjemnou, milou a radostnou udalosťou v živote človeka. Aj Lujza s Milanom tak šťastne prežívali ten deň s veľkým D.
Lujza bola čerstvá maturantka a vydávala sa za úspešného, akademicky vzdelaného, zrelého muža z dobrej rodiny, s rovnako úspešnými, akademicky vzdelanými rodičmi.
Lujza mala len matku. Vlastne mala ešte krásnych osemnásť, peknú tváričku a dobré srdce. Bolo z nej milé, štebotavé dievča, a to vtedy jej mužovi stačilo. Svokrovom to stačilo už menej, ale nič sa nedalo robiť. To bol pár číslo jeden – Lujza a jej manžel.
Pár číslo dva, ktorý si v ten deň povedal áno, bol Milan a jeho nastávajúca.
Milan bol ešte pomerne mladý na ženenie, mal však už svoju prácu, záujmy, záľuby, sny a plány. Svadba ich trochu skrížila, ale bola tu láska k jeho nastávajúcej.
Milanov život sa mal zmeniť o stoosemdesiat stupňov, vtedy si to však ešte neuvedomoval a nechcel si to ani pripustiť.
Jeho úspešní akademicky vzdelaní svokrovci však videli veci reálne a rovnako reálne boli aj ich plány. Vedeli s určitosťou, že ich dcéra sa nemôže vzdať štúdia na Karlovej univerzite a s určitosťou vedeli i to, že vysokoškolské vzdelanie musí mať aj ich zať. Školu mu vlastne vybrali sami, všetko zariadili a Milan mal už len študovať, ale aj pracovať a neskôr, keď sa stal otcom, sa mal starať aj o dieťa. Jeho manželka bývala v Prahe, vídaval ju dvakrát v mesiaci, vždy dva dni. To mu celé štyri roky malo stačiť.
Aj za Lujzu rozhodli svokrovci. Rozhodli, zariadili. Ona mala už len úspešne študovať, ale aj pracovať a starať sa o dieťa.
A tak tie dva páry, ktoré sa stretli v jeden deň na radnici, sa po pár rokoch stretli aj na súde. Teraz už ani Lujza ani Milan nežiarili šťastím, boli plní smútku, sklamania, cítili sa podvedení. Ich polovičky však mali iný názor, podľa nich zlyhali na celej čiare, nezvládali štúdium, zaostávali v práci, nestíhali okolo dieťaťa, o manželskom a spoločenskom živote už ani nehovoriac.
Rozvod bol jasný, naplánovaný, zariadený. Deti boli prisúdené im, veď s deťmi v predškolskom veku už nie je toľko práce ako s novorodencom či batoľaťom.
Lujzu s Milanom čakalo ešte tretie stretnutie, tam kde sa dvere otvárajú iba zvonku – Dom chorých a ubolených duší. A tie ich, hoci mladé, naozaj boli.
Má veľký majster Život pripravené ešte ďalšie stretnutia týchto mladých ľudí? Ak áno, kiežby to ďalšie stretnutie pripravila šťastena a vydržalo celý život.
