lo jedno a uvedomiac si, že ich hlas rozhodne, pristúpili k volebným urnám. Výzva prezidenta Slovenskej republiky taktiež zapôsobila a prvovoliči sa snažili splniť si svoju dobrovoľnú povinnosť. Bolo to ťažké. Mnohí z nich začali zapínať politické relácie v televízii i v rádiu. Pozorne sledovali znásobujúce sa bilboardy s usmiatymi tvárami osobností, ktorým mali vložiť do rúk budúce dianie v rodnej krajine. Noviny tiež nezaostávali a rozpitvávali politické škandály. Človiečik, ktorý ledva dosiahol osemnásty rok svojho života, sa snažil vstrebať a spracovať všetky informácie, ale ľahké to určite nemal. Na televíznych obrazovkách videl provokačne sa usmievajúcich zástupcov jednotlivých strán a hnutí, počúval ich nemiestne poznámky, čudoval sa nie jednému výroku a veru sa občas i pobavil. Nepočul však nijaké uznanie práce kolegov, ba dokonca ani priznanie vlastných chýb. Urážky a obvinenia sa sypali z každej strany a občan len s úžasom počúval. Okolo uší mu prelietali cifry chýbajúcich miliónov a stratených miliárd... V hlave mu vírili politické kauzy, no nezachytil nič, čo by mu mohlo pomôcť pri rozhodovaní v takej dôležitej veci. Letáky mu padali na hlavu, schránky ich už nevládali vstrebávať. Mítingy, hudba, párky a pivo zadarmo, tričká, súťaže, ohňostroj, balóniky, známe osobnosti, speváci...
Až takú cenu má jeden ľudský hlas? Na námestí stál každý deň zástupca inej politickej strany a tvrdil, že sa na Slovensku bude žiť lepšie, len ak ho volič zverí práve jemu. Volebné programy sa však príliš nápadne podobali na to, aby si občan mohol zvoliť podľa jednotlivých bodov. Pravdepodobne aj z tohto dôvodu i samotní politici nepovažovali za podstatné písať ich na svoje plagáty. I keď bolo zakázané umiestňovať propagačné materiály mimo vyhradených plôch, volič len obdivoval chvályhodnú vynaliezavosť tajných aktérov nelegálnej činnosti. Politici sa naňho škerili z pouličných lámp, kmeňov stromov, autobusových zastávok, mostov, niektoré letáky dokonca viseli na ozdobných krovinách. Všetko bolo vyzdobené... Hotové Vianoce. Nápadité heslá a okrúhle samolepky sa na človeka lepili z každej strany. Plagáty sa preliepali, peniaze sa míňali... Až prišli dni volebného moratória a Slovenská republika sa na chvíľu premenila na smetisko. Postrhávané letáky sa váľali po zemi, zo stĺpov viseli papierové zdrapy. Potom nadišli dva dni, ktoré mali rozhodnúť o budúcnosti každého občana a preto tí, ktorí sa nedali znechutiť predvolebnou kampaňou, plnili obálky a hádzali ich do volebných urien. Verme, že mali šťastnú ruku!Gabriela Majtaníková