drek z Podbiela odhodlal pred viac ako desiatimi rokmi pestovať vínnu révu. Inšpiroval ho k tomu kamarát Jozef Franko, ktorý prvý priniesol do Podbiela štiepky viniča. Nuž, a k samotnému pestovaniu révy dohnala Viktora Ondreka skôr zvedavosť. Bol by v tom čert, keby sa aj jemu zem, na ktorej krvopotne s manželkou Janou dorábali všetko, čo sa v Studenej doline dokázalo urodiť, neodvďačila sladkými plodmi hrozna. Čo na tom, že nikto neveril v jeho pestovateľský úspech? Zasadil teda ku stene humna dva štiepky, piplal ich a opatroval, aby - kým boli mladučké - počas tuhých oravských zím nevymrzli. A hoci začali časom prinášať prvé plody, rodina, susedia a známi ešte stále pochybovali, že sa v Podbieli oplatí pestovať hrozno. Dnes už nikto nepochybuje. Vo dvore vedľa domu, kde iní zvyknú stavať pergoly na letné posedenie, Ondrekovci natiahli niekoľko kovových trubiek a drôtov. O ostatné sa postarala vínna réva. A Ondrekovcom počas celého leta, i toho babieho, nad hlavami dozrievajú strapce červeného hrozna.
- Nijako zvlášť ich neošetrujeme, iba čo ich manžel občas postrieka modrou skalicou, prihnojíme ku koreňom. Občas k nám prídu vinič poobzerať aj hostia susedov a známych. Tí z tokajskej či modranskej oblasti len krútia hlavami, že je vôbec niečo podobné možné, - rozpráva pani Jana Ondreková. - Aj Frankovi sa hrozno drží, ale nedorástlo mu také, ako nám. Museli sme mu utrafiť miesto, inak si to neviem vysvetliť. Veď sa len pozrite, tu hore strapce pekne dozrievajú, hreje ich teplé južné a západné slnko. Ale korene, ktoré sme si namnožili vpredu, pred domom, tie chytajú už prevažne iba západné slnko a sú ešte stále zelené. Ak príde dlhé babie leto, možno dozrejú, inak nie. Tieto korene, ktoré máme nad hlavou, sa ťahajú až po druhej stene humna. Ale aj tam sú zelené, hoci majú východné slniečko hneď zrána.
Teraz si manžel zaobstaral aj dva štepy bieleho hrozna, sme zvedaví, ako sa mu bude dariť. Z tohoto nášho červeného každý rok vypestujeme 2 - 3 nové štepy, rozdáme ich, ale zatiaľ sa nikomu takto nerozrástli.
Ondrekovci, dnes už dôchodcovia, radi skúšajú na záhrade všetko nové, v kúte záhrady môžete vidieť zriedkavý druh brokolice (vraj je výborná so zapečeným mletým mäsom), v koši čakajú na zaváranie hrušky ako dve päste. V tieni pod viničom, na umelo vytvorenom kmeni z drevených pilín sa rozrastá hliva ustricová. Všetko, čo dopestujú, aj strovia. Bodaj by nie veď okrem štyroch detí majú už i 15 vnúčat, takže nič nevyjde nazmar.
- Vína ani veľa nerobíme, iba tento 50-litrový demižón. Raz sa vydarí lepšie, inokedy horšie. Ale je naše, domáce. Ja nie som príliš na víno, manžel naopak.
Náš zrak opäť pritiahne révový „strop“ dvora. Je to skutočne na Oravu zvláštny pohľad. V ktorú stranu sa otočíte s pohľadom upretým na viničnú klenbu, všade sa na vás usmievajú dozrievajúce fialovomodré strapce hrozna. Pomedzi vetrom rozihrané dlaňovité listy, prifarbené už jesennou paletou všakovakých odtieňov, prebleskuje a občas vás pichne do oka lúč zapadajúceho slnka - nevdojak sa vám v mysli vybavia scény z Hečkovho Červeného vína. Chýba už len soška sv. Urbana, ktorá by hrozno chránila pred nepohodou a mrazmi.
- V týchto polohách s mrazom musíme počítať, vidíte ten šlahúň na plote? Minulý rok mal za každým výhonkom strapec. Už dozrievali, keď všetko spálil nočný mráz. Ale pozrite sa, tento rok už vyhnal znova. Ak sa lepšie pozriete na stred celej klenby, zbadáte, že čosi nie je v poriadku, - ukazuje nám Jana Ondreková. - Počas jednej letnej tohtoročnej búrky preletel touto stranou ulice blesk. Záhradami i viničom. Cítime to všetci. Urodilo sa nám tu menej zemiakov, ako zvyčajne, a stredom viniča, kadiaľ blesk preletel, sa neurodilo ani hrozno. Ale, chvalabohu, nič nespálil.
Melánia PASTVOVÁ
