Anna Trúchla
Na sklonku života urobila hrubú čiaru
„Otče, ak je to možné, odním odo mňa tento kalich utrpenia. Lež nie moja, ale tvoja vôľa staň sa.“ A kalich utrpenia musel vypiť do dna i keď bol boží syn.
Pani Magda dlho nosila všetko to trápenie v sebe, snažila sa byť hrdou a statočnou, aj keď ľudia videli... Kalich jej horkosti je naplnený po okraj a aby nepretiekol, rozhodla sa hľadať odpoveď v sebe samej, ale i v ľuďoch, ktorí ešte stále nestratili rozmer človečenstva. Prečo je jeden potrestaný mnohonásobne, kým ten druhý prepláva životom tak bezbolestne? Po prvýkrát skláňala hlavu k zemi vtedy, keď zistila, že jej manžel platí alimenty na dieťa, ktoré si zadovážil so svojou mladšou kolegyňou na podnikovej zábave. Ich 23-ročné manželstvo na tom stroskotalo. Teraz rozmýšľa, že mohla radšej mlčať, tváriť sa, že o ničom nevie, pokúsiť sa zahryznúť si do jazyka a pre pokoj v dome pokúsiť sa o odpustenie. Ale ona to nedokázala. Svojou prudkou reakciou vlastne manželovi uľahčila odchod a ona zostala sama s dvoma synmi gymnazistami. Po maturite obaja pokračovali v štúdiu na vysokej škole. Bývalý muž platil na chlapcov len sporadicky. Nasledovali opakujúce sa kolotoče na súdnych pojednávaniach. Roky odriekania, ale i nenávisti, zloby na muža ju obrali o zdravie. Synovia doštudovali a ona bola hrdá na to, že to s nimi zvládla, všetko to utrpenie si vynahradzala vedomím, že sa o ňu budú starať dvaja lekári, jej synovia. Akosi si neuvedomovala, že je vlastne oveľa bohatšia ako jej ex- manžel, ktorému žena v pokročilom veku porodila chorého syna. Chápala to ako spravodlivú odplatu za to, ako sa zachoval k nej a ich synom. Sama si uvedomovala, že rokmi sa z nej stáva namosúrená, večne podráždená žena, ktorá závidela iným ako vyrovnane žijú, aký rodinný krb dokážu udržiavať. Znovu nástojčivý kolotoč otázok. Prečo som postihnutá práve ja? Prečo som sama? Prečo ma samota tak ubíja? Ešte výraznejšie na ňu doľahla vtedy, keď sa synovia oženili a odsťahovali sa k rodinám svojich manželiek, na opačný koniec republiky. Po dlhom váhaní sa rozhodla podať si inzerát. Výber bol ťažký, nakoniec si však vybrala - vdovec, lekár, skôr tichý a vzorný poslucháč. Bol to dobrák od kosti, čo ona povedala, to on okamžite akceptoval. On vlastne ani nemal svoj názor. Vadilo jej to, ale aspoň nebola sama, aj keď si ešte stále vedela pri sebe oveľa lepšie predstaviť svojho exmanžela ako tohto, ktorý sa stal len inventárom v jej byte. Keď si už pomaly zvykala, že to tak má byť, osud si s ňou opäť zahral. Jej partnera postihla mozgová príhoda. Podľa tvrdenia lekárov, nemal žiť dlhšie ako pár týždňov. Bola dosť skúšaná životom a ten ju naučil rozmýšľať i konať racionálne, ba i vypočítavo. Pomyslela si, že po tých štyroch rokoch starania sa o neho, ak mu už osud nedopraje dlhšie žiť, má právo aspoň na vdovský dôchodok. Sobášili ich v nemocnici a ani nie o mesiac jej nového manžela prepustili do domáceho liečenia. Jej i jeho utrpenie trvalo celých osem rokov. Útržky slov, ktorým nerozumela, obúvanie, kŕmenie, prebaľovanie, umývanie..... Už sa nesmiala vôbec. Nebolo čomu. Už iba plakala. A jej plač sa skoro zmenil na nárek, keď jej starší syn mal ťažkú autonehodu a zraneniam podľahol po niekoľkodňovej kóme. Nejestvuje krutejšia bolesť, ako pochovávať vlastné dieťa. Nič krutejšie neexistuje, nič...
Mladší syn s manželkou a vnučkou odišli do zahraničia, naskytla sa im tam výhodná pracovná príležitosť. Na veľké naliehanie a uplácanie umiestnili jej chorého manžela do domova, kde po niekoľkých dňoch zomrel. Na jednej strane si kládla vinu za jeho rýchly skon, na druhej strane sa uisťovala, že je to pre všetkých tak lepšie. Zostala úplne sama. Rozhodla sa obnoviť vzťahy so svojími bývalými kolegyňami, spolužiačkami, priateľkami, tiež na dôchodku. Návštevy koncertných siení, posedenia pri káve, prechádzky, jej síce pozdvihli náladu, ale nevyplnili 24-hodinový prázdny deň. Možno to bola opäť hra osudu, ktorý sa rozhodol, že jej aspoň čiastočne vykompenzuje roky duševného strádania. V jeden podvečer zazvonil pri dverách jej bývalý muž, ktorého už pár rokov nevidela. Sklonená hlava, duša plná smútku a tragédia jeho novej rodiny zavŕšená smrteľnou chorobou jeho manželky a on sám s postihnutým synom. Nie, nebola to z jej strany okamžitá ľútosť, iba uvedomenie si toho, že mu priala len to najhoršie, aby to, čo postihlo ju, postihlo aj jeho. A zrazu nastal zlom. Na sklonku svojho života urobila hrubú čiaru.
Začína odznova. A nie sama. V byte žijú traja. Jej bývalý manžel, jeho chorý syn a ona. Veľa vypila z kalicha utrpenia. Je toto už jeho dno?
