olikliniky na ulici Vojtecha Spanyola prichádza staršia, šesťdesiatpäťročná žena, pani M. B.
Má opuchnuté nohy a prestáva vidieť. V priebehu niekoľkých hodín stráca zrak. Lekári spustia poplach, okamžite ju hospitalizujú. Napriek každej snahe žena o päť dní umiera...
Službukonajúci lekár vzápätí oznámi cez telefón zlú novinu jej manželovi. Ten okamžite prichádza. Srdcervúce scény pri lôžku trhajú ostatným pacientom srdce. Zdalo by sa, že muž stráca to najdrahšie, čo mal. Za vzťahom tejto dvojice sa však skrýva veľa násilia. To, čo sa dialo v ich dome, susedom z okolia nedalo spávať. Častokrát sa z ich okien ozývali výkriky, nadávky, plač a úpenlivé prosby: „Pre živého boha ťa prosím, nebi ma...“ Raz boli výkriky v dome také intenzívne, že jedna zo susediek zavolala na políciu. Keď však policajná hliadka zazvonila pri dverách, pani M. B., možno zo strachu, všetko odtajila. Policajti odišli a život v dome pokračoval ďalej. Už však za zatvorenými oknami. Pani M. B. pol roka nikto nevidel. Prestala chodiť do obchodu i záhrady. Na dvore sa ukázala desať dní pred smrťou. Prišla za mužom, ktorý sa zohýnal nad zemiakmi v záhrade. „Poď so mnou k lekárovi!“ poprosila ho. „Je mi veľmi zle.“ „Neotravuj ma!“ odvrkol jej. „Keď ti je zle, choď si ľahnúť, ja mám robotu.“ Žena ho poslúchla. V posteli vydržala desať dní. Čo sa za tých desať dní v dome dialo, susedia nevedia presne povedať. Vedia len, že sa odtiaľ znovu ozýval tlmený nárek. Domysleli si, že pani M. B. plače od bolesti. Poslednýkrát ju videli, ako sa o paličke ťahala k zástavke autobusu. Išla na polikliniku, kde umrela pod rukami lekárov. Podaktorí zo susedov sa prišli s ňou rozlúčiť k jej smrteľnému lôžku. Nechápali srdcervúce výkriky jej manžela. Možno by stačilo, keby ju zobral včas k lekárovi a viac sa staral o ňu ako o zemiaky... Veľký otáznik zanechal v duši susedov aj hematóm, ktorý pri röntgene našli v hlave mŕtvej. Vraj bol spôsobený úderom alebo pádom zo schodov. Ľudským rečiam sa nedá zabrániť... A tak sa medzi susedmi začala šíriť zvesť, že muž svojej žene uštedril naposledy takú bitku, že jej podľahla. Či je na tom kúsok pravdy, nikto nevie. Zavreté okná domu ani dnes nevydajú svoje tajomstvá. Jedna z príbuzných, ktorá sa prišla s nebožkou rozlúčiť k hrobu, to však definovala veľmi jasne: „Nechcela by som žiť v meste, kde môže muž ubiť ženu na smrť a nič sa mu nestane...“ Ranné pondelkové memento, ktoré sa skončilo smrťou starej ženy, zanechalo za sebou nejeden otáznik. Čo na záhadnú smrť starej ženy hovoria lekári a polícia? Odpoveď je zarážajúca: kým nedal niekto trestné oznámenie, nemôže sa vyšetrovať trestný čin a tak sa žiadne podozrenie nedá dokázať. Ale žiaľ, ani vyvrátiť...Mária Lesná
Foto: Ján Krošlák
