Hrobárom sa stal na celé desaťročia
Zvony sa rozzvonia, rozzvučí sa hudba, zástup pozostalých nasleduje nebožtíka na jeho poslednej ceste a kľukatí sa pomedzi hroby, rakva spúšťaná na lanách pomaly klesá - všetci tento výjav dobre poznáme. Pán Kamil Ondrus (na snímke) môže povedať, že tento výjav pozná viac než dobre. Na poslednej ceste už totiž odprevádzal zhruba 4000 nebožtíkov. Je najstarším hrobárom i exhumátorom v okolí Žiliny.
„Tejto práci sa venujem už od roku 1975, najprv ako pomocník, neskôr ako hrobár,“ rozhovorí sa, a my v duchu uznanlivo vypočítame, že je to už bezmála 30 rokov. Pán Ondrus sa narodil v Hlohovci, ale jeho matka pochádza z Poľska, kde prežil po vojne 10 rokov. Potom ho kroky zaviedli do Žiliny. Istý čas pracoval v továrni, neskôr sa stal hrobárom a ešte neskôr začal vykonávať prácu exhumátora. Lebo, hoci sa to nezdá, zďaleka nie každý hrobár má predpoklady i subjektívne schopnosti vykonávať túto neatraktívnu, no o to potrebnejšiu profesiu, náročnú z mnohých aspektov, profesiu, ktorá nie je len náporom pre ramená, ale aj pre duševno v človeku. Mnoho zdatných chlapov začne, a po polroku prídu a remeslo zložia, lebo jednoducho na to nemajú. „Cez deň to ešte ujde, vtedy je každý chlap, ale v noci...“ vysvetľuje pán Francl, nadriadený pána Kamila a majiteľ žilinskej pohrebnej spoločnosti Funeral. Nepríjemné sny, predstavy. Slabšia nátura sa od toho nedokáže odpútať a má pocit, že to má stále pred očami. Z tohto hľadiska je to obdobne náročná práca ako napríklad práca psychológa či onkológa. Kamil Ondrus je jeden z tých, ktorí vydržali. Istý čas po revolúcii pracoval v Čechách, ale potom sa vrátil späť k hrobárskej lopate. Dôvod znie z jeho úst lapidárne: „Potrebovali tu práve chlapa a tak som nastúpil...“
Táto tématika odjakživa lákala ľudskú predstavivosť, od Poeových strašidelných historiek, cez legendy o nešťastníkoch pochovaných zaživa, až po špekulácie o aure, ktorá sa rozprestiera, respektíve svetielkuje, vznáša sa nad telom, ale pri všetkej piete, pán Kamil nad tým len mávne rukou: „Je to pre mňa práca. Nič viac v tom nie je...,“ a nemôžeme sa ubrániť dojmu, že keby v tom naozaj bolo niečo iné okrem biológie, vápnika a prachu, isto by o tom niečo vedel. „Prirodzene, že by som sa nebál,“ podotýka pokojne na margo spojenia noc-cintorín, pri ktorom reflexívne naskakuje husia koža. „Na cintoríne som už aj zopárkrát spal pri budovaní domu smútku na starom cintoríne, napríklad. Bola to nutná práca.“
Partia žilinských hrobárov, medzi ktorých patrí, neoperuje len na vymedzenom cintoríne, ale sú rozvážaní na miesta v okolí, kde ich treba; ba pán Ondrus so svojou špecializáciou exhumátora i ďalej. Pri súdnych nariadeniach ho volali až do Topoľčianok. Často ide o precíznu prácu vyžadujúcu dodržiavanie hygienických kritérií, nezriedka s respiračnou maskou na tvári. V okolí dnes pracujú sotva traja exhumátori. Najťažšie vraj bolo prvé obdobie, potom si zvykol. „Neviem, komu kopem hrob,“ vraví pán Kamil a vidieť, že o tých veciach pri svojej práci daromne nepremýšľa s vedomím, že by to nič neuľahčilo, a pri zašlej spomienke ešte pripojí: „Najťažšie som znášal kopanie hrobov pre deti. Poznal som to podľa rozmerov. To bolo najťažšie.“
Pred revolúciou kopával aj na židovskom cintoríne, keďže smrť je natoľko neprieberčivá, že si nevyberá medzi nijakými kastami a náboženstvami; dnes už vraj majú na židovskom cintoríne vlastného hrobára. Náročné podmienky kladú dažde a najmä zima, kedy je hrobárčina ťažkým chlebíčkom - pri vykopaní tých 6 kubíkoch ílovej zeme a dodržaní zákonom stanovenej hĺbky 1,60 m pri jednom hrobe a 2,10 m pri spoločnom hrobe sa striedajú dvaja hrobári. Najčastejšie povolávaní k svojmu remeslu bývajú na jar, v júli a na jeseň.
Na pery sa tisne neodbytná otázka - ako je to s vecami ako viera, Boh? „Viete, ja nemôžem povedať, že som nejako zvlášť veriaci človek. Do kostola chodím, to áno, občas, ale inak...“ Pán Kamil prehodí: „Moja viera nie je nijako zvláštna...“ a predsa poznať, že je na pohľad človekom pôsobiacim vyrovnaným dojmom, zmierený s vecami v živote. „Mám rodinu, ženu, deti... Synovia pracujú ako murári a robotníci, dcéra je krajčírka...“ Vyzerá to, že hrobárske remeslo po ňom nezdedí nikto. Domov svoju prácu nezaťahuje. Keď sa vyzvedáme na nejaké hrobárske anekdoty, dozvedáme sa: „S kolegami len zriedka vynášame túto tému za cintorínsku bránu. „Ale áno, prirodzene, že občas sa aj zasmejeme...“ dodáva a usmeje sa, ale ani keď trváme na svojom, viac nám neprezradí. Možno je to tak aj dobre, ľuďom zvonka nemusia vždy prospieť prílišné detaily.
A čo postoj okolia k jeho profesii? Je to problém? Alebo pozná aj vďaku? Na to vraví: „Ale áno. Podaktorí pozostalí sa aj zastavia, aj poďakujú. Vždy je to príjemné. Veď vykonávam len svoju prácu.“ A robí ju zodpovedne. Od nadriadeného pána Francla, sa ťažko dozviete niečo iné, než že je to svedomitý robotník, na ktorého sa možno spoľahnúť, hoci máme dojem, že pán Kamil by na to pri svojej skromnosti len mávol rukou. Na odchode nám ju podáva. Zrobená, mozoľnatá. Z rozlúčky nám však pretrváva spomienka na jej tvrdý stisk.
Text a foto: Tomáš Radovský
