chorý. Nepil, nefajčil, ale zrazu sa nevládal pohnúť. Mal starostlivú a obetavú manželku, ktorej sa podarilo muža vrátiť späť do života. Nesmel totiž chýbať na svadbe svojho najmladšieho syna. Pani Dagmar, jeho nevesta, má 35 rokov, je stavbárkou a už 10 rokov sa stará o imobilného svokra. Keď sa vydávala, všetci jej závideli: „Ty si si vedela vybrať muža s domov, svokra mladá, o deti sa ti postará a ty môžeš budovať svoju kariéru.“ Zo začiatku to akosi podobne aj začalo. „Ja som pokreslila stavebné plány a chlapi sa pustili do práce, v jednom peknom dvore dva útulné domy – menší a pár krokov do veľkého, zrenovovaného pre mladú rodinu. Po prvom dieťati som sa vrátila do práce a starala sa oň svokra. Aj po druhom som tak mienila. Človek mieni Pán Boh mení. Doslova behom pár dní zomrela náhle svokra a svokrov stav sa rapídne zhoršil. Prestal chodiť. Bolo sa treba starať o hygienu, variť, kŕmiť, byť spoločníčkou a ešte aj dve deti a dva domy. Nebolo iné riešenie a jediný, ktorý pripadal do úvahy ako obeť som bola ja. Vzdala som sa kariéry, svedomito a s láskou opatrujem deda. Žiadne voľné víkendy. Neľutujem. Urobila som to, čo bolo mojou povinnosťou. Verte mi, unavená teda niekedy som, dedo je ťažký a doslova ho preniesť do kúpeľne pri mojich 55 kilogramoch, to dá zabrať. O psychickom vyčerpaní už ani nehovorím. Ale rozhodla som sa sama a ničoho neľutujem, možno sa mi to raz stonásobne vráti, veď aj chlapci sú tak vychovávaní a pomáhajú pri opatere.“ Ujo, ako sa stará o vás nevesta, dobre si vybral váš syn?: „Ani si ju nezaslúžil. Výborne sa stará. Čo by bolo so mnou? Do domova? A už si videla presádzať staré stromy?“ Odpovedá František na moju otázku. Nakrátko navštívila som aj 46-ročnú Silviu, ktorá sa stará o svojho druha postihnutého sklerózou multiplex. Stará sa oňho už 14 rokov, poznajú sa 18 rokov. Keď pomýšľali na spoločný život, zasiahla choroba. „Je to pomalá forma sklerózy multiplex, ale len ja vidím, ako mi uniká pred očami. Našťastie všetko rozumie, komunikuje. Ale inak – veď vidíš. Prečo som pri ňom ostala? Lebo ma potreboval.“ Ale bola mladá, mohla si život zariadiť inak a jeho dať do sociálneho zariadenia. O tom nechcel ani počuť, vraj radšej rýchla smrť, ako pomalé umieranie. Bol by toho schopný. Krásna záhrada je upravená a niekedy ho vyvezie na terasu. Dokonca okrem 2 psov chová aj mačky a zajace. „Nie ja som hrdinka, ja som len človek, to on je ozajstný hrdina...“ A aké máte prianie: chvíľa ticha, hlboké pohľady do očí, ruka v ruke... „Keď nás Boh spojil krížom, chceme aby nás spojil aj zväzkom manželstva...“
A slzy sa leskli v očiach nás všetkých troch. K tomu niet čo dodať.Anna Trúchla