násteho storočia, ktosi kdesi, nevedno kto a nevedno kde, zobral kus drôtu, ktorý vyrábali v neďalekom Sliezsku za Javorníkmi a Beskydami a stiahol ním hrdlo puknutého mliečnika. Všímavý človek pobadal, že drôt sa nerozťahuje ako špagát, že vydrží roky. Odtiaľ bol k haftovaniu iba krok. Právom sa môžeme domnievať, že sprvu si mnohí ľudia opravovali sami svoj riad a až potom musela zákonite nastať chvíľa, keď sused takto poslúžil susedovi a ten mu zase urobil niečo iné. Narodil sa drotár, zrodilo sa drotárstvo. Unikátne povolanie ľudu z horného Považia. Niekedy preceňované, ale v podstate dosiaľ nedocenené z viacerých príčin. Plátenkárov, nožiarov, hámorníkov, vtáčnikov, debnárov, irchárov, smoliarov mal v tom čase každý národ. A olejkármi neboli iba Slováci. Mali ich aj Nemci a Švajčiari, Rakúšania i Rusi. Ale drotármi boli v celej Európe iba Slováci. S obdivuhodnou odvahou prechodili celý známy svet. Boli prvými Slovákmi, čo si výrazne uvedomovali pocit svetovosti, často jedinými reprezentantmi malého národa.“
(ukážka z knihy Svetom, moje svetom
od Vladimíra Ferku)