nal, ctil si minulosť svojich predkov. Vo Veľkej Bytči ľud svätil vianočné sviatky pred všemohúcim otcom neba i zeme, nezabúdajúc na zvyky prevzaté od praotcov. Výročný sviatok Božieho narodenia bol tým najradostnejším sviatkom.
Od počiatku adventného obdobia chodili ľudia zavčas ráno do kostola na „roráty“. Z teplého lúška - huš do kožúška, s modlitebnou knižkou pod pazuchou, pod druhou s „voššenou sviečkou“, čo sa otáča, aby v kostole počas modlitieb svietila. Tieto sviečky prinášali do Veľkej Bytče žilinskí pernikári, keď bol jarmok. Svieca svietila celý advent v kostole, ale na Štedrý deň počas večere i utierne (polnočnej omše) i doma na stole.
Od Adama do Evy sa zachovával tichý pôst. Ani malé deti neboli od postenia oslobodené. Aby sa vydržali postiť, sľubovali im rodičia, že na Štedrý deň uvidia zlatú krokvu. Keď gazdiná doma pripravovala veci na pečenie, ako i na varenie, slobodné dievky rozhrýzali vlašské orechy. Z pol škrupiny vybrali jadierko, polovica škrupiny slúžila, ako korýtko. Do tej vložili zo všetkého, čo sa malo piecť, variť po „byľke“, postavili sa na prah a obsah miešali s triesočkou volajúc: „Ročínam, ročínam, ale dreva nemám. Jak si bohatý, dovez mi.“ Škrupinku vložila deva k prsiam, a keď sa obliekala na utierň, vložila si ju do onučky pravej nohy. Z kostola musela však odísť ešte pred požehnaním, ináč sa jej mohlo pritrafiť nešťastie. Doma dala škrupinu pod podhlavnicu, na ktorej spala. Vo sne videla svojho „osúdenca“. Keď bol v čiapke a kabáte, bude mládenec, keď holohlavý, bude vdovec.
Slobodné dievčence mali v tento deň „veľa práce“. Keď sa zvonilo na utiereň, bežali nabrať vody do vedra a čelom rozbíjali vajíčka na stole. Takto rozbité vajcia pustili do prinesenej vody. Keď prišli z utierne, pozreli do vody, kde sa im ukázal „osúdenec“ a tiež akého bude remesla. Ktorá deva chcela vedieť či sa do roka vydá, bežala po štiepené drevo, ktorého nabrala plné náručie a zaniesla pod „chvojku“ (vianočný stromček). Keď ho nabrala do páru, znamenalo, že sa do roka vydá. Podaktorí, aby sa dozvedeli či bude do roka pohreb (v rodine), postavili na ohnisko toľko čiašok, koľko je členov v rodine. Do šálok „šprtli“ po štipke soli. Keď prišli z utierne a našli v niektorej čiaške soľ rozpustenú, vedeli, že ten člen rodiny do roka zomrie.
Najkrajší bol však čas pred a pri štedrovečernom stole. Keď sa chýlilo k večeru, dali do poriadku statok v stajni, naznášali krmivo na celé sviatky. Gazdiná prestrela čistej slamy na stôl, na každý roh položila pecník chleba a posypala ho zbožím. Na stred stola dala adventnú sviecu, koláče, chlieb, ovocie. Potom sa všetci išli do sviatočného obliecť. Čeľaď a rodina obstála stôl, gazda s gazdinou vyšli z izby a vrátili sa. Gazdiná so svätenou vodou a medom, gazda so stromčekom, pokropil celé „stánie“ a spieval Narodil sa Kristus Pán, radujem sa … Potom zavinšoval: „Vinšujeme vám na toto Božie narodenie, aby vám dal Pán Boh šťastia, zdravia v dietkach potešenie, duše spasenia, po smrti kráľovstvo nebeské a do gazdovstva to, čo si od Boha žiadate.“
Vyzval všetkých k modleniu, potrel všetkým čelá medom, zaželajúc sladké nažívanie a každý dostal oblátku s medom. Skôr, ako začala gazdiná jesť, odložila štipku z každého jedla pre statok, aby bol celý rok čerstvý ako ryba vo vode. Po oblátkach, symbole nového chleba z tela Ježiša, hrýzli všetci oriešky, aby boli zdraví ako orech.
Večera pozostávala s kapustnice s drobnými rybami, sušenými hríbmi na kyslo, krupičnej (ježiškovej) kaše s medom, opekancov s makom, hrachu, sliviek a iného ovocia. Hrach hádzali s lyžicou o stenu, potom pozametali, nakŕmili ním sliepky, aby dobre niesli. Pri večeri dávali pozor, aby ani jedna omrvinka nepadla na zem. Každá musela zostať na stole, ako všetky jedlá a nápoje pre polnočných hostí - duchov zomretých členov rodiny. Po večeri sa chodilo spievať, alebo iní prišli spievať pod okná.
Podľa spomienok S. Sakalovej v časopise muzeálnej slovenskej spoločnosti z roku 1929
pripravil Miro Beníček.
