demdesiatročný, aby mohol Shakespeara prekladať z originálu,“ vysvetľuje mi temperamentne nevysoká Rakovanka Irenka Zemaníková. Zoznámil som sa s ňou vlani, koncom novembra. Operatívny starosta Rakovej Ferko Broš ma pri náhodnom stretnutí upozornil na viaceré zaujímavosti tejto rozľahlej obce, ktorá sa prvý raz písomne spomína v roku 1635. Nie každodenným určite bolo stretnutie s pani Zemaníkovou, insitnou maliarkou, ženou akoby z rozprávky.
„Veru, veru, nikdy nie je neskoro, len treba odvahu začať, ja som to skúsila v šesťdesiatke,“ tvrdohlavo opakuje svoje a zo staršej almary postupne vyťahuje obraz za obrazom. Obložila nimi steny obývačky a poukladala ich na zachovalý nábytok. Až sa mi v očiach zaiskrilo. Od toľkej farebnej fantázie. Jeden obraz nápaditejší ako druhý. Väčšina výtvarnou rečou predstavuje Rakovú. Niektoré aj s Jankom Palárikom, ozajstnou legendou Kysúc.
Obrazy majú zaujímavú atmosféru pokoja. Vanie z nich blízky vzťah k ľuďom. Akoby autorka prežila zmysluplný a šťastný život. Ani na jednom obraze som nenašiel náznak zosmiešnenia či nebodaj karikatúry. Naopak, postavy a postavičky sú predstavené s dôstojnosťou, nie však strojenou. Priblíženie sa k skutočnosti je veľmi presvedčivé. Na obraze „Rakovský kermaš“ je okrem samotného vidieckeho prostredia, zachytených 120 postáv, obdobne je to s dielkom „Hrabanie lístia“. Mnohé obrazy sú tak pracné, až sú v podstate nepredajné. Ostanú jedinečnými a neopakovateľnými originálmi.
Medzi rečami a informáciami o jednotlivých témach pani Zemaníková prináša ďalšie výtvory. Tie skôr postavené prevrstvuje novšími, s ešte nápaditejšou kompozíciou. Naše rozprávanie sme, nechtiac, nasmerovali na techniku maľovania. Vo svojej praxi sa jej najlepšie pracuje so všetkými možnými odtieňmi sivej a modrej farby. Asi preto preukrutne rada maľuje zimu.
Rovnako ju poteší aj jar. Zeleň svojich obrazov blenduje sem-tam žltou, aby nebola zelenou farba taká jedovatá, ale mala príjemný jarný, šalátovo jasný podtón, tak veľmi potrebný pri motívoch s rozkvitnutými lúkami. Na letné dozrievajúce obilie mieša žltú s okrovou, prípadne ho dotmaví štipkou hnedej. Nezatajuje svoju maliarsku alchýmiu, uchovala si ju ešte zo svojich prvých pokusov z detstva.
Ako postupuje pri svojich námetoch? Zdôverila sa mi akým spôsobom pokračuje pri interiéroch. Najskôr namaľuje chyžku. Dáva si veľký pozor na perspektívu. Potom ju pozariaďuje a pozve do nej ľudí. Tých, samozrejme, pekne oblečie. Poväčšine do ľudového odevu. Aj keď ten kysucký je poskromnejší, pre ňu bol vždy najkrajší. Chce, aby sa kroje z Rakovej zachovali aspoň na obrazoch, veď ich dnes nosí len zopár ženičiek, konštatuje maliarka so smútkom v hlase.
Konzultantkou podrobností pri spomínaní na minulosť sa jej stala 98-ročná Žofia Gorolková. Kvetnato jej vylíči, ako sa odedza niekedy nosila. Čím sa parádila mladá žena, čo nosila jej svokra, starí otcovia rakovských rodov, ...
„Doma, v samote mojej tichej kuchyne, to znovu preberám a v duchu znova premietnem. Začínam prácu s hľadaním námetu a jeho formátu. Bez nákresov a skicovania. V poslednej dobe ma oslovili širšie panoramatické formáty. Snažím sa o výjavy žánrové, vyjadrujúce zvyky, obyčaje, udalosti, ...“ Spomína napríklad na reguláciu Kysuce v Rakovej-Ústredí. Úzkokoľajná žele-
znička s výklopnými vozíkmi z kameňolomov, položená na pravom brehu. Opäť všade veľa robotujúcich ľudí – rodákov. Panorámu viacerých obrázkov dopĺňa dymiaca makovská strela i polooblúkovitý betónový most.
Obrazov je už okolo 150. V každom z nich zanechala stopy lásky k svojmu rodnému kraju. Pokrstená vodou Kysuce sa jej ani inak nežiada. Maľuje len pre Kysuce a len Kysuce. Srdcom a spomienkami.
Po pretavení lásky k miestu svojho narodenia si sadá do svojho obľúbeného kuchynského zákutia a pripraví si sololit, na ktorého hladkú plochu si navykla maľovať. Položený na kolenách ho postupne, polyakrylovými farbami, pretvára v akési víriace či rotujúce koleso času, návratmi do minulosti ho posúva do prítomnosti a snaží sa uchovať pre budúcnosť. Svojím duševným zrakom.
Spomínal som, že maliarka miluje zimnú tematiku, najmä vtedy, keď spŕška ľadových kryštálikov, zmetená meluzínou z brehov matky Kysuce, zabubnuje na jej oblok. Vtedy, keď nastane čas polazníkov, čas lásky, porozumenia: „Čicha noc, svata noc...“
Text a foto: František Dejčík
