alovými ozdobami,“ zvestoval mi môj šesťročný vnuk, ktorý nepovie len to, čo nevie. A hneď dodal: „Zelené už vraj nie sú moderné. Mala by si aj svoj, starká, vymeniť...“
Nuž, vymeniť ako vymeniť. Pred viac ako desiatimi rokmi som si kúpila stromček umelý. Deti ho však zhodnotili – je ako metla, ako opadaný po Vianociach. Ja som tvrdila, že takú istú „metlu“ sa mi každý rok podarilo kúpiť na trhovisku živú a vytrvalo som ho krášlila všakovakými ozdobami. Potom som však raz v predvianočnom zhone videla stromček s krásnym tmavozeleným hustým ihličím (tiež umelý) a neodolala som mu. Zostal mojou pýchou a teraz by som ho zas mala dať k onej „metle“ do pivnice a kupovať si strieborný? Viem, že taká márnotratná tento rok nebudem, možno až na budúce Vianoce.
Vnukov nápad ma nevdojak vrátil do spomienok. Ako dobre, že dnešné deti majú takéto starosti. Tie moje, pred takmer päťdesiatimi rokmi, keď som bola práve v jeho veku, boli úplne iné...
Bývali sme s rodičmi v jednej izbičke starej drevenice. V skromných podmienkach, no Vianoce bývali úžasné. Už týždeň - dva pred sviatkami vzali rodičia pílku a sekerku a vybrali sa hľadať stromček. V tých časoch ho nekupoval nikto, hájnici boli vlastne radi, že im ľudia takto každoročne preriedili mladé porasty. Svieži zelený krásavec, štíhly smrek, stál potom v šopke pripravený na svoj veľký deň. Na Štedrý deň dopoludnia ho otec zakresal a osadil do stojana v tvare kríža. Potom s ním vošiel dovnútra, zavinšoval šťastné a veselé Vianoce a začalo sa ozdobovanie. Nebolo kolekcií, ani rôznofarebných ozdôb, o elektrickom osvetlení nehovoriac, veď vlastne sme aj svietili petrolejkou. Iba zopár bielych sklenených gúľ, zvončekov, (ktoré mama ako mladá priniesla z Čiech) a doma urobené salónky tvorili celú parádu. Stromček to však bol v mojom ponímaní neskutočne krásny.
Jeden Štedrý deň sa akosi všetko pokazilo. Zarmútilo nás, že otecko musí ísť do práce. Robieval na smeny, cez soboty, nedele, sviatky. Utešovali sme sa s mamou aspoň tým, že mu vyšla ranná „šichta“, a teda popoludní bude už doma a všetko stihneme. Netrpezlivo sme čakali, kým bude pol tretej, lebo o tomto čase zvykol chodievať autobus. Minúty však ubiehali, no otca sme sa nedočkali. Márne sme hľadeli cez okienko, chodili ho vyzerať na priedomie. Neprišiel ani ďalším spojom, ani o hodinu, ani o dve. Keď už bol čas večere, mama pokládla na stôl jedlo a volala ma pomodliť sa. Ja som sa však pustila do plaču, že bez stromčeka a bez otecka žiadne Vianoce nie sú. To už prišlo ľúto aj jej a obidve sme kropili obrus slzami. Také veci, ako telefón v dome alebo nebodaj mobil, boli v tom čase iba snom. O otcovi sme teda nevedeli nič. Ani čas sme si nemohli krátiť počúvaním rozhlasu či filmom v televízii. Museli sme sa uspokojiť len so vzájomným rozprávaním. Mama sa však darmo snažila, môj smútok bol veľký.
Unavená, užialená som už zaspávala za stolom, keď sa vonku ozval dupot otcových topánok. Musel byť poriadne zasnežený, veď k našej chalúpke viedol iba chodníček pre jeden pár nôh. Razom som vyskočila. Aj mama bežala, aby sa s ním zvítala. Prišiel zaprášený, unavený, uzimený, hladný. Iba nám stihol povedať, že musel zostať robiť „šestnástku“, lebo prišli vagóny s uhlím, ktoré bolo treba neodkladne vyložiť. Hneď sa pobral do šopky po stromček, v predsienke ho osadil do stojana a s vinšovaním priniesol do izby. Kým sa umyl a prezliekol do sviatočného, s mamou sme stihli stromček ozdobiť i zohriať jedlo na stále teplom sporáku. A skôr, ako hodiny odbili polnoc, aj v našej izbietke zaznel otčenáš. Pamätám si ešte na oblátku s medom a potom ráno, keď som sa náramne čudovala, že Ježiško mi nedal darček - bábiku - pod stromček, ale rovno ku mne do postieľky. Rodičia sa len tajuplne usmievali a ja som ich obidvoch vystískala. Konečne bolo všetko, ako má byť! Všetci spolu, stromček, darček – jednoducho, opäť úžasné Vianoce.
Iste budú také aj pre môjho vnuka. Pri striebornom stromčeku s fialovými ozdobami.
Viera Nová
Ilustračné foto: Ján Krošlák
