Anna Trúchla
Pán Osud si ju vyvolil na doživotie
Mária je chorá, choré je ale aj celé zdravotníctvo. A navyše si ju voľakedy dávno vyvolil za spolupútničku a daroval jej svoju vizitku a vari doživotnú permanentku pán s menom OSUD. Neopúšťa ju, je to jej verný druh, aj keď ona by sa rada vymanila z jeho moci. Poznačil si ju, nevie síce akým znamením, možno Kainovým, len nevie, na ktorom mieste sa nachádza, a tak sa ho nemôže zbaviť, nedarí sa jej uniknúť. Aj teraz leží v nemocničnej izbe, do ticha noci sa ozýva pochrapkávanie pacientiek, ona však vie, že tie dva rohypnoly boli úplne zbytočné, iba spôsobila nášmu skolabovanému zdravotníctvu zbytočné výdavky. Vie, že celú noc nezažmúri oka. Začalo sa to pred 25 rokmi, kedy jej otcovi, päťdesiatnikovi, zistili rakovinu a ostávalo mu pár dní života, ktoré musel stráviť v nemocnici. Poznal celú pravdu, a tak mal jedinú prosbu k primárovi: „Prosím ťa, keď už musím odísť, nechcem byť v posledných chvíľach sám. Nemám strach zo smrti iba z umierania a opustenosti. Dovoľ niekomu z rodiny, udeľ výnimku...“ Udelil. Horšie bolo nájsť toho odvážneho, statočného. Mária mala necelých dvadsať a šla dobrovoľne. Keď bolo otcovi lepšie, viedli dlhé rozhovory, povedali si to, čo nestihli za celý život. Vo chvíľach veľkých bolestí a úzkostí ho mocne držala za ruku, bolo to to jediné, čo preňho mohla urobiť. Čo sa odohrávalo v jej vnútri, nemožno vyjadriť ničím. Zvládla to, a asi vtedy si niekto mocný všimol, že obstála v skúške, a tak bude tou pravou aj do ďalších skúšok. Plynuli roky, nemocnici sa vyhýbala ako sa len dalo, bola pre ňu synonymom smrti. „Vaša dcérka je veľmi vážne chorá, nič iné vám neviem povedať, je to vážne obličkové ochorenie.“ Starý pán doktor, už dôchodca, pozmenil slová svojho nástupcu: „Tu je medicína bezmocná.“ Ešte hrozivejšiu verziu jej povedala zdravotná sestra: „Na to sa zomiera.“ Opäť jej udelili výnimku. Na návštevy mohla chodiť denne, nie iba v stredu a v nedeľu. S hrôzou prekračovala bránu nemocnice a potom zúfalo, s tlčúcim srdcom, utekala na koniec nekonečne dlhého balkóna, či tam ešte uvidí svojho anjelika. Túto hroznú apokalypsu absolvovala štyrikrát, vždy trvala minimálne šesť týždňov. Konečne prešiel dlhý čas a výsledky boli negatívne. Žeby už konečne pokoj? Opäť uplynulo pár rokov. Z ničoho nič sa jej začalo ťažšie dýchať, pridalo sa pichanie, bolesť. Definitívny záver: ťažkosti nervového systému. Nevie, koľkokrát ju navštívila pohotovostná služba, vie, že denne prosila doktora o pomoc. Do nemocnice ju odviezla RZS, naspäť sa musela dostať MHD. V ten piatkový večer už nevládala dýchať. Prosila muža, aby zašiel po známu lekárku, aby jej urobila aspoň obstrek. Odviezla ju vlastným autom do nemocnice. Už jej bolo všetko jedno. Tie tri týždne utrpenia ju úplne zničili. Zápal pľúc, pohrudnice, voda v boku, embólia do pľúc: „Bože, taká mladá a musí zomrieť.“ Po tejto príhode sa jej strach menil na fóbiu. Nestačilo. Jej dcéra prestávala chodiť. Hrozil invalidný vozík. „Pre boha, kde chodíte na tie diagnózy, mám strach keď vás len vidím.“ Dva mesiace dennodenných návštev – šesť lumbálok. Už nepočíta dva zdravé vytrhnuté zuby, ktoré jej omylom vytrhla stomatologička v maximálnom sústredení. Už nepočíta matkino prasknuté slepé črevo so zápalom pobrušnice a x následných, nemocničných pobytov. Teraz ju prijali ako akútny stav. Už dva dni je nalačno, ale zákrok sa stále odkladá. Na ďalší deň je prepustená do domáceho liečenia. Rozmýšľa, kde sú hranice ľudského utrpenia. Je pravdou citát z Jozefa Maka: „Trp, Jozef Mak, človek milión si, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia oceľ, ale pravdou je, že najviac na svete vydrží obyčajný Jozef Mak.“ Nevie, čo bude ďalej, je vyčerpaná, nevládze psychicky, ani fyzicky. Jedno však vie určite. Osud je mocnejší ako ona, a ona mu asi ťažko unikne. Koľko? Koľko ešte? Je skutočne pravdou, že každý dostáva niesť len taký kríž, ktorý vládze uniesť? Opustili ju všetci, len verný OSUD nie. Prichádza jej na rozum aj príbeh zo „slepačej polievky“ o Bohu, ktorý verne sprevádza tých, ktorí sa verne oddali do jeho rúk. Akože to bolo o tých, stopách v piesku? Stále dvojaké stopy a zrazu, práve vtedy, keď bolo najhoršie len jedny. Prečo? Prečo si ma opustil práve vtedy, keď som ťa najviac potreboval, sľúbil si vernosť, kde si vtedy bol? Nikdy som ťa neopustil, dieťa moje, ty si vtedy už nevládal, a tak som ťa niesol v náručí, preto len jedny stopy v piesku.
Verí, že ten mocný osud musí mať ešte jedného tichého spoločníka, ktorý zasiahne vtedy, keď je už jeho vystrájanie bezuzdné a nepozná hraníc. Snáď vtedy výstražne zodvihne prst a podá ruku. Musí veriť.