j sezóne pekný úspech – hrá v nadstavbovej časti o 1.- 4. miesto. O stave volejbalu pod Dubňom, cieľoch v tomto a najbližších súťažných ročníkoch sme sa rozprávali s hrajúcou trénerkou Katarínou Kovalík-Rimovskou.
Ako sa vám kaučuje tím z pozície hráčky?
Je to dosť náročné. Nepočítala som na začiatku sezóny, že budem tak často na ihrisku. Od decembra nás však často prenasledujú zranenia a choroby a tak aj dievčatá sú na tom psychicky lepšie, keď som na ihrisku. V každom prípade je to trošku komplikované. Som hlavný tréner a na ihrisku nemôžem dohadovať nič. Všetko sa to robí prostredníctvom asistenta a kapitánky. Už sme si však na to zvykli a uvidíme, aké podnikneme ďalšie kroky. Buď si vymeníme s asistentom pozície, alebo zostaneme pri pôvodnom zložení.
Postupom do prvej štvorky ste si splnili sen. Ako teda hodnotíte vaše doterajšie účinkovanie?
Úvod sezóny sme mali hrozný. Dokonca som uvažovala o tom, že to zabalím. Postupne sa však dievčatá zlepšovali aj vďaka snahe na tréningoch a častým pohovorom. Koncom decembra sme už mali celkom dobrú formu. Teraz sme veľmi radi, že hráme prvú štvorku, pretože sú v nej silnejší súperi a určite nám to dá viac, ako keby sme hrali v druhej šestke. Už sa tiež pripravujeme na play-off. Skúšame rôzne herné varianty. Radi by sme šli ďalej nie zo štvrtého miesta, ale možno z tretieho, alebo druhého. Pred dvoma týždňami sa nám však, bohužiaľ, zranila nahrávačka Barbora Nemečkayová, má natrhnutý stehenný sval. Jej strata sa môže nepriaznivo prejaviť.
Ako ďaleko máte teda namierené?
Keby sme zostali v prvej štvorke, bolo by to super. Niektoré dievčatá však majú sen, že by si radi siahli na medailu. Ja ten pocit poznám, je skutočne pekné mať medailu. Všetko záleží od nich. Od ich prístupu k tréningom, k zápasom a schopnosti pobiť sa o víťazstvo.
Slávia UK bola v sobotu nad vaše sily. Čo vám chýba, aby ste sa im vyrovnali?
Vidno, že aj keď sú to mladé hráčky, majú medzinárodné skúsenosti. Takto pokope hrajú už asi tretí, či štvrtý rok a postupne zapracovávajú nové mladé hráčky. Celkovo sú nad nami. Dnes sme mohli urobiť i lepší výsledok, ale museli by sme v druhom sete zlepšiť príjem. Mohli sme ich viac potrápiť. Doplácame hlavne na to, že dievčatá sú v koncovke príliš opatrné. Učíme ich, aby išli stále naplno a odstránili tú prílišnú opatrnosť.
Sú v Žiline vytvorené podmienky aj pre také športy, ako je volejbal? Cítite podporu verejnosti a zodpovedných?
Volejbal má v Žiline dlhoročnú tradíciu. Ja si pamätám ako hráčka, keď sme hrali o majstra Slovenska i Ligu majstrov. Bolo to super, chodilo na nás kopec ľudí. Potom však nastala určitá ekonomická kríza. V minulosti sme boli profesionálky, venovali sme sa len volejbalu. Dnes sú všetky dievčatá študentky, musíme sa komplikovane zliepať, keď chceme mať všetky na tréningu. Navyše, teraz je skúškové obdobie a to je záťaž na psychiku mladých dievčat. Čo sa týka peňazí, je to, samozrejme, ťažké, ako vo väčšine športov.
Môžete nám povedať, ktoré dievčatá by ste za výkony v sezóne vyzdvihli?
Volejbal je kolektívny šport. Je ťažké vyzdvihnúť nejakú jednotlivkyňu. Veľmi ťažkú pozíciu však mala Barbora Nemečkayová, pretože bola jediná nahrávačka a doplnili sme ju mladou juniorkou Guldánovou, ktorá hrala na poste univerzálky. Keby som mala vyzdvihovať, musela by som všetky do jednej. Všetky dievčatá sa veľmi zlepšili oproti minulej sezóne, ale musia na sebe ešte stále pracovať.
Hovorí sa, že ženské kolektívy zväčša nebývajú ideálne, zvyknú si napríklad závidieť. Ako sa vám s nimi pracuje po tejto stránke?
Nechodím s dievčatami na nejaké akcie. Samozrejme, že v každom babskom mančafte sa robia skupinky. Pre mňa je však dôležité to, ako zapracujú na ihrisku. Tam ich je šesť a musia sa vedieť odosobniť. Dievčatá ma poznajú ako hráčku a zo začiatku ťažko brali, keď som im hru komentovala. Teraz už si však dali povedať, že mám určité skúsenosti a už to berú inak. Ak sa niečo deje, beriem si ich na pohovor. Všetky vedia, že sa musia snažiť, aby sa dostali na ihrisko, pretože žiadna nemá miesto v zostave isté.
Michal Filek
Foto: Peter Jurko
