„Ja som drotár od Žiliny, Duhé Pole dzedzina...“ vyspevoval akýsi malý školák cestou v autobuse. „A vari už vieš niečo udrôtovať?“ pýtala sa pani na vedľajšom sedadle. „Viem. Šaty pre vajíčko.“ odpovedalo chlapča a pokračovalo v pesničke. V duchu som sa pousmiala a pred očami sa mi zrazu vynorila vidina medeného drôtu. Presne takého, do ktorého som sa pred časom márne snažila zaodieť vyfúknuté vajíčka. „Je to hračka. Postupne vytváraš pravidelné lupene, ktoré formuješ podľa vzoru a výrobok je na svete.“ zvonili mi v ušiach slová pána Hlavatoviča. Pripúšťam, znie to jednoducho.
Ale kto z nás, milí priatelia, odchovancov televízie, by mal toľkú dávku vytrvalosti. Celé hodiny sa sústrediť na jeden dlhý drôt a vymýšľať si háčky či očká. To nie je nič pre nás. Ale poznám človeka, ktorý vyhral boj nad trpezlivosťou a v drôte našiel kus svojho ja. Neveríte? Poďte za mnou! Nebýva ďaleko. Len tu – v Dlhom Poli. Pán Peter Hlavatovič (na snímke).
Drotárstvo mu učarovalo už v mladosti, keď pozoroval šikovné ruky známeho umelca Jakuba Šeríka. V jeho dome si našlo svoje miesto plno vycifrovaných predmetov, ktoré on i jeho príbuzní bežne používajú. Taniere, hrnčeky, va-
rešky, misky, tácky, popolníky. Všetky tancujú v drôtenom šate a voňajú akousi patinou. Ich stvoriteľ ani sám nevie koľko času im venoval. „Niekedy aj celú noc,“ priznáva. Keď som videla pohromade toľko fantázie i perfekcionizmu, nevedela som, či ho mám obdivovať alebo mu závidieť. „Drótovac, dajce hrnce drótovac!“ blúdili mi hlavou slová, ktorými kedysi lákali drotári gazdinky z okolitých chotárov. S povestnou krošňou na chrbte a svojími šikovnými rukami sa stali známi aj za veľkou mlákou.
Práve ich tradíciu sa snaží Peter Hlavatovič zachovať a dodnes používa staré osvedčené techniky. A aby sa drotári v ďalekom svete nestratili, dohovárali sa tajnou rečou tzv. krpoštinou. Ktovie, či v ich slovníku existovalo slovo umelec. Pretože títo ľudia z hôr nimi naozaj boli. „Umelec je ten, kto umí a kto neumí, ten čumí.“ povedala mi raz mladšia sestra mojej kamarátky. Možno ani nevedela, akú múdrosť vyslovila.
Milí priatelia, veď drotárom sa môže stať v podstate každý, kto je dostatočne trpezlivý, nechýba mu fantázia, dobré nápady, má zmysel pre detail, vrodenú túžbu učiť sa a objavovať, citlivé prsty, bystré oči... Čiže, takmer každý. Na vlastnej koži som skúsila tento nezvyčajný koníček a priznám sa, že rozpučím ešte asi veľa vyfúknutých vajíčok.
Okrem iného mi doma v šuplíku trónia nepoužité drôty. Sem – tam o ne zavadím pohľadom a pousmejem sa nad zúfalým pokusom o originalitu. Pre istotu som si ich však nechala. Veď čo ak ma raz v noci osloví čaro drôtu a venujem mu celý spánok. „Haló, spíš či vystupuješ?“ prehovoril zrazu niekto a ukradol mi moju fatamorgánu. Cestou domov som sa snažila (ani neviem prečo) spomenúť si na slová jednej pesničky: „Ja som drotár od Žiliny, Duhé Pole dzedzina...“
Magdaléna Maceášiková
Foto: archív
