je o trištvrte na sedem zo žilinskej stanice. Sedí v nej asi 15 – 20 cestujúcich. Niektorí dospávajú, partia chlapov sa púšťa do rozhovoru. Cestou sa reč zvrtne aj na chystané zmeny v doprave. Premýšľajú, ako budú cestovať, keď im zrušia vlak. Vagón stíchne v Lietavskej Lúčke, keď chlapi vystúpia. Vyzerajú, že mieria do cementárne.
Hoci je gymnázium v Rajci najvyššou miestnou vzdelávacou inštitúciou, študentský ruch vo vlaku chýba. Chodia zrejme autobusom, ktorí stojí bližšie ku škole. Kým stojíme na jednej zo staníc, oproti stretávame spoj, ktorý ide do Žiliny. Dnu to vyzerá živšie a oveľa plnšie ako „u nás“, podaktorí dokonca stoja. Po niekoľkých zastávkach a občasnej výmene cestujúcich ostáva ich počet v „našom“ vlaku približne rovnaký, v rannom šere je však málokomu do rečí. Každodenná kulisa za oknom ich príliš nezaujíma, výhľad na Slnečné skaly prenechávajú turistom. O tých tu núdza v lete nie je, dovolenkári dokážu naplniť rajeckú Anču na prasknutie aj pri väčšom počte vagónov. Bežné pracovné zimné ráno však pôsobí trochu fádne. Príležitostného cestujúceho poteší pohľad na zrekonštruovanú stanicu v kúpeľných Rajeckých Tepliciach, pocíti niečo ako atmosféru rakúskej staničky. Opačný dojem však čaká na konečnej v Rajci. Keď po 45 minútach cesty vystúpite v priemyselnej zóne tohto malého mesta, bufet alebo novinový stánok budete hľadať márne. Svojským spôsobom však môže osloviť čakáreň, v ktorej teplo sála zo starých kachlí. Na okienku pokladne na cestujúcich apelujú z okopírovaného listu železniční odborári – „cestujúci, nedajte si vziať svoju regionálnu trať“. Prečo motorový vláčik získal meno rajecká Anča, si dnes už málokto pamätá. Domáci však všetci zhodne tvrdia, že jej bude škoda. Už viac ako sto rokov patrí ku koloritu rajeckej doliny, cestu za prácou si bez nej nevedia niektorí ani predstaviť. V čase záplav bola lokálka jedinou možnosťou, ako sa ľudia z doliny mohli dostať domov. Napriek tomu, že ani rapídny prílev turistov v posledných rokoch nedokáže pokryť náklady na osobnú prepravu, starostovia vedia svoje. Nákladná doprava má totiž priemerný mesačný zisk šesť miliónov korún, strata z osobnej prepravy predstavuje asi 1,5 milióna. Konečný výsledok je stále plusový, a tak sa starostovia a primátori rajeckej doliny snažia o to, aby lokálku dostali kompletne do svojej správy. Andrea Harmanová
Foto: Ladislav Hulin
