druhý deň Hromnice. Vývin tohto sviatku bol v tradícii východných Slovanov, ktorí v tomto čase slávili „sretenie“, stretnutie zimy s letom. V tejto súvislosti znovu pripomíname, že rok sa pôvodne delil na zimu a leto. Podrobnejšie členenie na štyri časti je novšie, ale aj potom, ako to konečne poznáme z našej ľudovej kultúry, sa roky počítali na zimy a letá.
U západných Slovanov boli Hromnice pravdepodobne sviatkami na poctu boha ohňa a hromov Perúna. Podoba Hromníc z našej tradície je výsledkom prenikania viacerých vplyvov.
U Rimanov v tomto období vybraní kňazi, nazývaní luperci, obetovali božstvám capov a psov. Z ich koží narezali remene a behajúc po uliciach, udierali okoloidúcich, najmä ženy. Súčasťou týchto obradov, známych ako luperkálie, boli sprievody, ktorých účastníci niesli zapálené sviece. Zmyslom šibania i nosenia horiacich sviečok bola magická očista, pomenovaná februatio. Z tohto slova je odvodený názov mesiaca február. Luperkálie sa rozšírili na celé územie európskej časti Rímskej ríše a prežili aj jej pád. Príkazom z roku 494 bolo v cirkvi namiesto očistných obradov zavedené „očistenie Panny Márie“ a v jedenástom storočí, zrejme v dôsledku ešte stále živej predkresťanskej tradície, aj posviacanie sviečok.
Zo sviečok, ktoré si ľudia doniesli na Hromnice do kostola posvätiť, si roľnícke ženy nakvapkali trochu loja do modlitebnej knižky a doma ho zoškrabali do ľanového semena odloženého na siatie. Verili, že takýto ľan bude chránený pred ničivou búrkou. Posvätenú sviečku, nazvanú hromnička, mávali takmer v každej domácnosti. Zapaľovali ju počas búrky, aby hrom neudrel do obydlia, zapálenú ju položili vedľa zomierajúceho na uľahčenie skonu a nechávali ju horieť aj pri mŕtvom tele ako ochranu pred nečistými silami. Hromnička sa používala dokonca aj v ľudovom liečení ako prostriedok proti boleniu hrdla.
Na starší význam Hromníc poukazuje aj motivovanie zákazov niektorých prác. Podľa starších predstáv zo západného Slovenska toho, čo na Hromnice pracuje, cez rok zabije hrom. Na Myjave sa zákaz sprevádzaný tým istým trestom vzťahoval len na šitie, na Ponitrí zase na prácu v horách. Podobná predstava bola známa i na Spiši, ale s tým rozdielom, že hrom mal udrieť do domu, v ktorom niekto v tento deň šil. V Turci mal hrom zabiť človeka oblečeného v šatách, ktoré boli ušité cez Hromnice.
Ľudia si všímali aj počasie. Verili, že ak na Hromnice zo strechy tečie, zima sa dlho povlečie, ale ak je silný mráz, treba sa ponáhľať so zimnými prácami, lebo jar je predo dvermi. Ak viseli zo striech dlhé ľadové cencúle, znamenalo to, že narastie dlhé konope.
Zvyky poľnohospodársko-magického charakteru, s ktorými sa na Hromnice stretávame ešte v prvej polovici nášho storočia, sa viazali predovšetkým k pestovaniu textilných rastlín. Na väčšine nášho územia varili rezance alebo šúľance, ktoré mali byť čo najdlhšie, aby aj konope bolo dlhé. Na niektorých miestach tieto jedlá posýpali tvarohom, aby plátno bolo biele. Vodou, v ktorej varili cestoviny, zvykli v Honte poliať konopisko, teda roľu, určenú na siatia konopes.
Začiatkom devätnásteho storočia zanikol v Liptove zvyk, ktorý sa tu pri varení cestovín tradoval. Keď sa totiž cestoviny už varili, prikázala gazdiná deťom tancovať a spievať.
Gazdiná sa mala kĺzať na ľade, aby mala dlhý ľan a konope. Ešte v medzivojnovom období sa v mnohých oblastiach Slovenska chodili celé rodiny alebo aspoň gazdiné a mládenci s dievčatami sánkovať s tým istých cieľom.
V minulých storočiach bol tento zvyk všeobecne rozšírený tak na vidieku ako aj v mestách. Podľa novín z osemnásteho storočia v Bratislave bývajúca šľachta pozývala na hromničné sánkovačky hostí z cisárskeho dvora vo Viedni. Patriciát a šľachta považovali vychádzky na saniach za príjemné rozptýlenie a sotva im pripisovali iný význam, no samotný výskyt tejto činnosti u všetkých stavov svedčí o hlbokých koreňoch tejto tradície.
Podľa knihy Emílie Horváthovej Rok vo zvykoch nášho ľudu spracovala Eva Ertlová
