e, ktorá obdivuje môj náramok z drôtu. „Odkiaľ ho máš?“ vyzvedá.
„Darovala mi ho jedna drotárka - milá pani a keby si videla, čo dokáže. Náhrdelníky, retiazky, prstene, náušnice – všetko, po čom túži ženské srdiečko.“ Chrlím zo seba slová a ani neviem, prečo začnem hovoriť o stretnutí s Martou Filovou. Len si predstavte, milí priatelia, šperky akoby ušité na vaše hrdlá, prsty či ušné lalôčky. Kto má rád drahé kamene, určite neodíde bez ozdoby z ametystu, opálu, achátu, jantáru alebo ruženínu. Naša umelkyňa – pani Marta z Rosiny - presne vie, komu čo pristane. Táto bývalá stredoškolská profesorka na SOU chemickom sa drôtu venuje len od roku 1996, ale o to intenzívnejšie. Zaujímavé je, že nepoužíva a zásadne odmieta tradičné klenotnícke postupy. Inšpirovala ju ľudová výšivka z okolia Trnavy, keďže pochádza z dedinky Malženice. Stopy na jej umení zanechala aj tvorba jemných šperkov pani Regímie Biskupskej. Marta Filová svoje šperky robí s veľkou láskou a verte, že každá žena, ktorá ich nosí, to teplo a lásku aj pocíti. Pri pohľade na tú krehkú krásu máte zrazu i vy chuť niečo vytvoriť. Priznávam, aj mňa inšpirovala. Hoci drôt nie je môj verný kamarát a radšej naň pozerám, ako ho držím v ruke, v tej chvíli mi počaril. Rozobrala som staré korálky a nechala sa unášať tajomstvami drôtu. „Čo robíš celé dni zavretá v izbe?“ čudovali sa príbuzní. „Psst! Nevyrušovať! Tvorím!“ Mala som na mysli drôtujem, ale asi som sa bála výsmechu. Veď kto v dnešnom svete pochopí bláznivú a zasnenú študentku a navyše drotárku. A je to tu! Gloria a Stephania sú na svete! Dala som im mená, podľa vzoru pani Filovej. A v domnení, že každý šperk vyrobený s citom je originálny, som aj ja tie svoje považovala za výnimočné. „Sám človek nevie, koľko rôznych ľudí sa v ňom skrýva,“ pomyslela som si zrazu nahlas. „O čom hovoríš?“ čuduje sa kamarátka, obzerajúc si výklad zlatníctva. „Začala by si sama od seba drôtovať? Len tak pre radosť,“ pýtam sa opatrne. „Zbláznila si sa?“ znela odpoveď. „To nie je pre mladých.“ Priznajme sa, milí priatelia, mnohí by sme reagovali podobne. Omyl! Veď my sme pre umenie ako stvorení. Zaiste máme dostatok chuti, vtipu, vkusu a bystrú myseľ. Pochybujete o tom? Tak sa skúste, napríklad aj teraz, vymaniť z rúk počítača alebo televízie, odložiť sendvič či sladkú maškrtu a popustiť naplno uzdu fantázii. Čo k tomu potrebujete? Dobrý nápad a pevné nervy. Tie nepochybne máte. Sledovanie telenoviel a športových prenosov je dostatočný tréning. Tak čo, skúsite to? Alebo sa vaša odvaha rozplynie ako školský krúžok pani Filovej? Z mnohých ostalo len pár. Cestička k drôtu je trochu pichľavá, ale pocit v cieli je o to krajší. Alebo ak chcete, každý začiatok je ťažký. Väčšina umelcov má svoje prvotinky starostlivo odložené, aby ich vo chvíli precitnutia opäť našli. Tak ako pani Filová. Hoci ich nerada ukazuje, musím sa pochváliť, že som mala to šťastie. Trpezlivosť ruže prináša platí v tomto prípade dvojnásobne. Čo by ste povedali na ruže z drôtu? Niečo vám prezradím. Gloria a Stephania sú mi také vzácne preto, lebo okrem toho, že sú prvé, sú zároveň aj posledné. Tak si v onej chvíli kladiem otázku: Som len lenivá alebo je naozaj pravda, že na drotárstvo treba dozrieť? Ako je to vlastne s tým čarom drôtu, milí priatelia?
Magdaléna Maceášiková
Foto: archív
