Klavír chudobných má svojich nasledovníkov
„Svojho starého otca z matkinej strany som nepoznal, zomrel dva mesiace predtým, ako som sa narodil. Veľa však o ňom viem z rozprávania najbližších. Rodičia mi často hovorili, že som po ňom zdedil záujem o matematiku. To je asi pravda. Až do svojich šestnástich rokov som však netušil, že budem pokračovateľom aj v jeho ďalšej záľube – hre na heligónku. Zostala po ňom smutná, celé roky ukrytá v kufríku. Pred ôsmimi rokmi v lete som ju náhodou zobral do rúk a skúšal niečo zahrať. Na počudovanie sa mi zakrátko podarila prvá pieseň a odvtedy je heligónka mojím každodenným priateľom a spoločníkom. Nikdy by som neveril, aké nádherné melódie sa dajú vylúdiť na 21 klapkách usporiadaných do dvoch radov, a ôsmich basách,“
začína svoje rozprávanie sympatický 24-ročný, už rok inžinier, absolvent Žilinskej univerzity, Martin Čerňanský zo Žiliny-Trnového.
Hral, ešte ani z detských nohavíc nevyrástol
Patrí k pokračovateľom slovenských heligonkárov a dnes sa už môže hrdiť viacerými významnými oceneniami z rôznych, i medzinárodných súťaží, a zatiaľ sa mu darí skvele.
Martin hrá na heligónke od svojich šestnástich rokov. „Vždy sa mi páčilo vedieť hrať na nejaký hudobný nástroj. Hrali niektorí moji kamaráti a vždy som im v duchu tak trocha závidel. No, a keďže sme mali doma heligónku po starom otcovi, zobral som ju do rúk a už nepustil. Celkom mi to totiž išlo a odvtedy hrám každý deň,“ spomína na svoje začiatky Martin. Bol samouk. Mal a má jednu výhodu, že jeho rodičia mu v tejto záľube veľmi fandia a podporujú ho, takže si môže muzicírovať vo svojej izbe kedy chce. Vzhľadom na to, že rodina Čerňanských býva vo svojom vlastnom domčeku v Trnovom, nevyrušuje Martin svojou hrou ani susedov, práve naopak, sú radi, keď občas cez otvorené okno počujú príjemné tóny heligónky. V súčasnosti sa už dostal zasa o čosi ďalej. Štyri roky ho učí hrať na gombičkový chromatický akordeón profesor Miroslav Košnár, bývalý dlhoročný pedagóg žilinského konzervatória, v súčasnosti pedagóg Fakulty prírodných vied, oddelenia hudby Žilinskej univerzity. Veľmi mu to vraj pomáha, najmä v technickom a umeleckom zdokonalení. Martin je navyše ľavák a na súťažiach sa hodnotí hlavne technika hry, aj keď hovorí, že byť ľavákom má v hre na heligónku svoje výhody. Aj keď sa heligónka spája hlavne s folklórom, dnes sa už na tomto nástroji chudobných, ako sa mu kedysi hovorilo, hrá rôzna hudba – tanečná, varietová i zábavná. „Rád si zahrám všetko, čo je pekné. Páči sa mi najmä francúzska hudba - musette, ku ktorej ma doviedol práve profesor Košnár,“ dodáva Martin. A ako správny muzikant, nezostal len pri hre. Vedieť totiž profesionálne ovládať heligónku, znamená poznať aj jej históriu, ale aj ľudí, ktorí sa venujú tejto záľube. A tak Martin Čerňanský neváhal a už ako študent na Obchodnej akadémii v Žiline, svoje prvé poznatky zhrnul do práce o heligonkároch. Obsadil s ňou prvé miesto v školskom kole Stredoškolskej odbornej činnosti v roku 1996.
Heligónke hovoria aj klavír
chudobných
„Slovník cudzích slov charakterizuje heligónku ako druh menšej ťahacej harmoniky. Na Slovensku dostala názov klavír chudobných. Heligónky na Slovensko putovali z Čiech najmä od svetoznámych výrobcov, bratov Josefa a Antonína Hlaváčkovcov. Česká rukodílna harmonik An-tonína Hlaváčka sídlila v Prahe a závod v Lounech vyrábal har-moniky a heligónky od roku 1885.
Tešili sa veľkej obľube v kruhu hráčov z povolania, pre svoj lahodný zvuk boli všade vyhľadávané. Okrem iného ich zasielali aj záujemcom do Francúzska, Poľska, Juhoslávie, Talianska, ba i do Ameriky a Kanady. Postupne boli ich spo-ločníkmi Josef Kebrdle, Josef Vavřín, K. Stibitz a ďalší, ktorí sa neskôr osamostatnili, a tak vznikli ďalšie výrobne v rôznych mestách Čiech a Moravy – Hořovice, Česká Třebová, České Budejovice, Brno, Karviná, Sliezsko. V Hořoviciach sa výroba heligóniek zachovala až do súčasnosti. Vlastniť niektorú zo starších heligóniek, najmä od Hlaváčkovcov, znamená pre
každého heligonkára malý poklad.“ hovorí o histórii výroby heligóniek Martin.
Muzicíruje najmä sever
Slovenska
Na heligónku sa u nás nehrá všade. Na východnom či južnom Slovensku len výnimočne. Zamilovali si ju však na Orave, Kysuciach, v Detve, Terchovej, na Myjave – najmä tam, kde sú lazy a kopanice. Vari aj preto dostala už spomínaný prívlastok klavír chudobných. Na obľube nestratila doteraz. Hra heligonkárov Františka Máčka z Hornej Maríkovej, Jaroslava Jackuliaka z Detvy, Antona Bendika z Hrušova, Jána Paloviča z Poník, Matúša Mittera z Kriváňa-Korytárok, Janky Margušovej zo Zborova nad Bystricou je jedinečná. Z terchovských heligonkárov sú najznámejší Vincent Krkoš-ka, Miloš Bobáň, Ján Miho, František Mucha či Viliam Meško, ktorý je známy aj ako vynikajúci rezbár. Títo muzikanti z kraja Jánošíka sú držiteľmi celého radu medzinárodných ocenení z rôznych festivalov a súťaží za šírenie írečitého terchovského folklóru. Jeden z najlepších heligonkárov na Slovensku je aj Serafín Gánob-čík z Oravského Veselého. Svoje umenie predvádza na nástroji, ktorý nie je, ako by sa dalo predpokladať, z dielní Hlaváčkovcov, ale od najväčšieho súčasného slovenského výrobcu heligóniek – Ladislava Duraja zo Žaškova na Orave. Vyrába dvoj-, troj-, i štvorhlasové heligónky. Je tiež výborným opravárom týchto nástrojov. Dokázal vrátiť niekdajšiu krásu i zvuk mnohým starým heligónkam, často už zničeným a odhodeným, ktoré prežili len zásluhou zanietených zberateľov.
„Heligónka sa odborne nazýva diatonický akordeón. Pochádza zo Štajerska a v Rakúsku a Nemecku je hra na heligónke i dnes veľmi rozvinutá a má svoje miesto aj vo variétovej hudbe. Pomerne dobre je zastúpená aj v Taliansku a Francúzsku. Čo mi v tejto oblasti chýba u nás? Napríklad nejaký cech alebo spolok heligonkárov. Chcel by som, aby heligónka mala aj u nás väčšie zastúpenie, aby sa dostala aj na základné umelecké školy, konzervatória a možno aj na vysoké školy a vyučovala sa ako rovnocenný nástroj, za čo je aj pán profesor Košnár. Budeme sa snažiť presvedčiť tých správnych ľudí, aby sa tento nástroj vyučoval,“ hovorí o svojom názore Martin Čerňanský.
Na súťažiach panuje výborná atmosféra
Heligonkári sa často stretávajú na súťažných prehliadkach a iných podujatiach. Konajú sa najmä na Orave, na Myjave, v Hriňovej, Oščadnici. Ich atmosféra býva vynikajúca. Stretávajú sa tam známi, nadväzujú sa priateľstvá. Interpreti sa predstavujú hrou na vlastnom nástroji. Porota hodnotí najmä techniku hry a celkový umelecký dojem. Kroj súťažiaceho by mal ladiť s vybranými skladbami, nie je však povinnosťou. Všetkým ide najmä o radosť z hry.
„Bez pochýb budem ďalej pokračovať v hre na heligónke. Začínal som na malej červenej dvojradovej, potom som prešiel na trojradovú a na osemnáste narodeniny mi rodičia kúpili dvojradovú. Každá z nich má svoje jedinečné a neopakovateľné čaro. Mám aj štvorradovú heligónku z rakúskeho Grazu, na ktorej sa už dá hrať všeličo. Na tento nástroj si každý deň nájdem čas aspoň hodinu. Je krásny nielen svojim vzhľadom, ale hlavne lahodným zvukom, “ vyznáva sa Martin.
Heligónka pretrvala viac ako storočie, rozdávala melódie clivé i veselé. Patrí k nášmu kultúrnemu dedičstvu a netreba ju nechať zapadnúť prachom. Určite aj s ohľadom na jej minulosť. Napriek ťažkým životným podmienkam v minulosti sprevádzali život ľudu hudba a piesne. Heligónka znela počas letných večerov na priedomí dreveníc, pod oknami pekných diev, cez zimu na páračkách či priadkach. Bola neodmysliteľná pri rozlúčke regrútov, fašiango-
vých zvykoch, na svadbách či krstinách. Hrala pre radosť a potešenie. Ani v dnešnom svete ju rovnocenne nenahradí žiadny nástroj. Je potešiteľné, že jej čaro objavili aj viacerí mladí ľudia. Vidno to aj na súťažných prehliadkach, kde sa nájdu aj šesť či osemroční muzikanti. Napokon, tak to bolo aj voľakedy. Mnohí muzikanti siahli po heligónke skôr, ako vyrástli z detských nohavíc, a tak to je nielen v prípade Martina Čerňanského, ale aj dnes. A to je dobre. Je to záruka, že heligónka prežije aj dnešné časy. Eva Ertlová
Foto: rtl, archív M. Čerňanského
