Trať chcú späť reštitučným spôsobom
ilina/Rajec - Zrušenie osobnej dopravy na lokálnej trati Žilina – Rajec stále rezonuje vo vedomí ľudí, a najmä tých, ktorých sa osobne dotýka. Problém sa však nekončí. Ako už viackrát avizovali samosprávne štruktúry, budú sa snažiť osobnú dopravu na trati čo najskôr, ak im to legislatíva dovolí, obnoviť. A tak obrazne povedané sa „rajecká Anča“ stáva seriálom na pokračovanie. Dúfajme len, že sa skončí známym „dietlovským hepiendom“. Združenie miest a obcí dotknutého regiónu viackrát ešte koncom minulého roka oslovovalo kompetentné orgány, aby lokálku nerušili alebo našli spôsob jej ďalšej existencie. Nestalo sa. Nebol vyslyšaný ani posledný otvorený list z rokovania primátorov, starostov obcí a predstaviteľov Žilinského samosprávneho kraja koncom januára, ktorí adresovali prezidentovi, predsedovi parlamentu, zodpovednému ministerstvu a ďalším orgánom. Dotknuté obce a mestá sa však nevzdávajú. Budú totiž žiadať vrátenie železničnej trate Žilina – Rajec do svojho majetku na základe historických dokumentov. Primátor Rajca Ján Rybárik novinárom povedal, že pred 104 rokmi, keď bola postavená trať, Trenčianska župa, mestá Žilina a Rajec spolu s ostatnými obcami na trati založili účastinnú spoločnosť, ktorá si vzala úver a spolu s vlastnými zdrojmi zabezpečila výstavbu trate prostredníctvom viedenskej firmy. Rozpočet na výstavbu bol v roku 1889 údajne jeden milión 170 tisíc zlatých a vybudovanie trate trvalo jeden rok. Novú trať dostala do prenájmu Košicko-bohumínska spoločnosť na dobu 90 rokov. Patrilo jej 50 percent zisku a druhá polovica patrila účastinnej spoločnosti. Neskôr bola trať znárodnená. „Chceme vyzvať vládu, aby prijala naše argumenty, vrátila nám to, čo je naše a nevyhovárala sa na ekonomiku. Ekonomiku na tejto trati dokážeme zvládnuť tak, aby slúžila podnikateľským subjektom a samosprávam tohto regiónu,“ skonštatoval Ján Rybárik. Žilinský primátor Ján Slota dodal: „Teraz už nechceme, aby nám ju dali do užívania, ale aby nám ju vrátili. Keď sa môžu vracať hrady z 13. storočia, tak prečo nie trať, ktorá nám patrí. Už sa nemienime hádať s úradníkmi, ktorí do toho aj tak nevidia a zastupujú zopár špekulantov, ktorí chcú zarobiť najmä na nákladnej doprave.“
Obaja primátori sú presvedčení, že spor musia vyhrať. Približná hodnota nehnuteľného majetku, na ktorý si nárokujú, činí 250 až 300 miliónov korún. Zrejme to však nebude také jednoduché, reštitúcie sú už totiž „pasé“ a navyše z nich boli právnické osoby, akými sú aj mestá a obce, vylúčené.
(Čítajte aj na strane 3)
Eva Ertlová