čo románov, ktoré by vyvolali spoločenskú odozvu, je veľmi málo
Pavol Rankov je jedným z najvýraznejších predstaviteľov mladšej generácie slovenských spisovateľov a autor dvoch knižiek, z ktorých My a Oni/Oni a My sa na pultoch kníhkupectiev zjavila minulý rok. Prinášame vám jeho odpovede na naše otázky, ktoré sa nedotýkali výsostne len jeho tvorby, ale aj všeobecnejších javov v literatúre. Ako prozaik sa zúčastňuje viacerých súťaží, napríklad v Poviedke 2002 ako člen poroty a na vlaňajších Jašíkových Kysuciach prijal účasť ako jeden z pozvaných spisovateľov. Práve k téme súťaží ako Jašíkove Kysuce smerovala naša prvá otázka.
„Myslím si, že súťaž ako táto má význam, už preto, že absolútna väčšina autorov nemá nijaké konexie ani spojenie na redaktorov ani literárnych kritikov. Píšu, no sami si nie sú istí, nakoľko je to dobré, či to má zmysel či nie, prípadne, čo by mohli urobiť inak, a toto je vlastne spôsob, ako sa to dozvedieť, ide o akúsi spätnú väzbu... Pokiaľ napríklad hovorím za seba, pre mňa bolo veľmi dôležité, aby som písal ďalej, že som to skúsil a odozva bola priaznivá. Takže jednoznačne sa prihováram za pokračovanie súťaže.“
Zaujímal nás i autorov názor na stav literatúry na Slovensku.
„Myslím, že teraz prichádza k istej výmene generácií, v literatúre určite a možno aj v celom umení. Tí, ktorí donedávna boli považovaní za akúsi kľúčovú generáciu sa stávajú „staršími pánmi“, a mladí autori sa stávajú tou ťažiskovou generáciou. V slovenskej literatúre sa dejú podľa mňa v devätdesiatych rokov zaujímavé veci, paradoxom však je, že poviedka na Slovensku sa drží celkom dobre, zatiaľ čo románov, ktoré by skutočne vyvolali nejakú spoločenskú odozvu, je veľmi málo. V tom sa odlišujeme povedzme od maďarskej alebo českej literatúry, kde skutočne vznikajú veľmi dobré romány a je ich relatívne veľa. Poviedka však, hoci je kratší útvar, neznamená to, že je neplnohodnotnejšia oproti románu. Ide tu možno o akési slovenské špecifikum v porovnaní s inými krajinami, totiž, že poviedka je silnejšia ako román. A nazdávam sa, že aj čitatelia majú do značnej miery radšej poviedky ako romány... možno, že ich to autori naučili.“
Nemôžeme nereagovať na otvorené polemiky posledného obdobia, o nosičovi literatúry, o knihe ako takej, teda napríklad o elektronickej podobe literatúry budúcnosti.
„Ja osobne som napríklad hovoril už s viacerými ľuďmi o tom, že literatúra má veľkú budúcnosť aj na audionosičoch, buď na cédéčkach alebo na páskach. V zahraničí som mal možnosť byť dlhší čas v Anglicku a tam skutočne sú vo verejných knižniciach celé regále s cédéčkami s románmi, poviedkami... u nás sa to stále berie tak, že táto forma je určená pre nevidiacich ľudí, ale to nie je pravda, je to určené pre ľudí, ktorí chcú literatúru počúvať - buď šoférujú, umývajú riad, alebo sa im proste nechce čítať, ale zato majú radi beletriu. Na Slovensku je tento nosič literatúry stále v plienkach, nerozvinutý. Hovoril som o tom s vydavateľmi a dívali sa na mňa ako na človeka, ktorý spadol z mesiaca a rozpráva im niečo, čo je úplne scestné, ale myslím, si , že by to mohol byť aj celkom zaujímavý podnikateľský čin - otázne je, kto s tým prvý začne.“
Počas interview sme boli krátko vyrušení pánom žiadajúcim spisovateľa o autogram, a zopakovali sme už len otázku, ktorá tu pred chvíľou odznela z úst čitateľa: plány pána Rankova do budúcnosti.
„Mám rozsiahlejší plán, časom by som chcel písať profesionálne, čiže okrem toho, že pôsobím na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, by som nerobil nič iné, len písal. Znamenalo by to písať aj scenáre, možno pre rozhlas a podobne... Uvažujem, že by som sa s niekým pokúsil napísať scenár filmu, buď kinofilmu alebo televízneho filmu, mal som možnosť spolupracovať na dialógoch k filmu Mira Šindelku, ktorý je natočený a momentálne je už v strižni. Film je pre mňa veľmi zaujímavé médium, takže uvidíme, či sa to podarí. A ďalšia kniha? Myslím, že teraz citujem samého seba, lebo už som to kdesi spomenul, ale tvrdím, že nepíšem knihy, ale poviedky, a od okamihu, keď boli predošlé poviedky zozbierané do druhej knihy a napísal som ďalšiu poviedku, v tej chvíli som už vlastne písal novú knihu...“
(ting)
