kúty strednej Európy a svojimi prírodnými krásami ako i historickými zvláštnosťami má čo povedať bežnému pozorovateľovi. Preto je prinajmenšom smutné, že za trinásť rokov, ktoré uplynuli od nežnej revolúcie, sa našlo iba málo vydavateľstiev, ktoré by ho koncepčne spracovali v celistvom a všestrannom pohľade. Nečudo: takéto spracovanie si vyžaduje nemalé investície a skúsené oko fotografa. Popri monografiách, do ktorých sa s odvahou pustili niektoré mestá a regióny, sa v minulých týždňoch dostala na trh publikácia, ktorá konečne splatila tento dlh slovenskej knižnej kultúre. Je ňou kniha dvojice autorov – fotografa Karola Kállaya a Ernsta Hochbergera Divy Slovenska, ktorú vydalo vydavateľstvo Ikar. Karol Kallay, autorsky podpísaný pod knihu ako fotograf, nám poskytol exkluzívny rozhovor o tom, na aké zvláštne miesta ho fotografovanie priviedlo.
Zoznámte našich čitateľov s Kállayom chlapcom a študentom, ktorý pred rokmi prišiel do Bratislavy, aby tu našiel svoju fotografickú budúcnosť.
Pôvodne som vyštudoval ekonomiku, ale to ma nebavilo, dotlačili ma k tomu rodičia. Tí mi povedali: „Neskôr môžeš byť komediant, ale najskôr musíš mať niečo v ruke!“ Ekonomike som sa venoval aj pracovne, ale len krátky čas svojho života. Narodil som sa v Čadci, potom sme s rodičmi išli bývať do Žiliny. V detstve sme sa často sťahovali. Otec bol okresným náčelníkom v Ružomberku, neskôr sa stal županom v Trenčíne. Do Žiliny sme prišli po oslobodení, pretože sme tu mali dom. Otec pochádza z Rajca. Ja som sa stal čestným občanom mesta Rajec práve vďaka tomu, že sa tam narodil môj otec. Gymnaziálne roky som prežil v Ružomberku a Trenčíne, kde som aj zmaturoval. Potom som išiel študovať do Bratislavy. Takže vidíte, „migráciu“ mám v krvi.
Kedy ste začali s fotografovaním?
Ešte v Trenčíne, bol som veľmi mladý. Pritom som však stále tak trochu unikal aj k literatúre a do obrazových kníh, k ilustrácii. Fotografovanie sa mi stalo aj zdrojom financovania bratislavských štúdií. Stal som sa fotografom v ilustrovanom časopise Domov a svet, neskôr v českom časopise Svět v obrazech. Bolo to pre mňa šťastie, pretože som sa dostal do styku s českými fotografmi. Ocitol som sa v Prahe, ktorá bola po výtvarnej línii niekde celkom inde ako Slovensko. Mojim veľkým učiteľom bol český fotograf Ján Lukas. Tam sa otvoril pre mňa iný fotografický svet s iným myslením.
Nezostali ste však len pri fotografovaní, začali ste sa venovať aj filmu!
Áno, skúsil som to s asistovaním réžie. Neskôr som začal robiť v Barandove. Veľmi som sa zblížil s režisérom Wasermannom pri filme „Traja kamaráti“, ale i hercom Ferom Zvaríkom. Potom začal Wasermann točiť film Čertova stena zo slovenského prostredia. Počas filmovania v Tatrách mi predstavil dve dievčatá z Prahy, čo tam boli. Jedna z nich sa stala mojou manželkou. Žijeme spolu doteraz.
Kedy ste spravili svoju prvú fotografickú publikáciu?
Ako prvú knihu som spravil slovenské rieky. Bola to milá a pekná knižka, vďaka nej som spoznal svet vodárov. Splavil som s nimi rôzne toky, Váh, Oravu. Kniha vyšla v päťdesiatych rokoch a doteraz mám na ňu milé spomienky.
Ktorá z kníh, čo ste nafotili, je vám najmilšia?
Nedá sa povedať, ktorá. Mnohé z mojich kníh sú cenené v zahraničí. Takou kultovou knihou, ktorú majú mnohí veľkí fotografi aj vonku, je Francz Kafka. Vyšla už aj v angličtine. Američania dokonca z fotografií, použitých v tejto knihe, urobili výstavu vo Washingtone, na ktorú prizvali aj slovenského premiéra Dzurindu. Výstava trvala dva roky. Kafka mi je značne blízky. Ale mám rád aj iné knihy, napríklad New York či Mexiko City, ktoré som fotil. Páčilo sa mi aj fotografovanie „Krvavej grófky“. Autorskou knihou v tom pravom zmysle slova sú pre mňa Divy Slovenska, dali mi totiž strašne veľa práce. Štyri mesiace som ju technicky pripravoval a osem mesiacov na nej robil. S autorom textu som robil už predtým dve knihy. Je to naprostý guru a znalec Slovenska, hoci žije v Nemecku. Pôvodom je karpatský Nemec, chodil do gymnázia v Kežmarku.
Divy Slovenska sú zatiaľ vašou poslednou knihou. Čo ste pri nej prežívali?
Nikdy nič neprežívam, prácu beriem tvrdo profesionálne. Viem, o čo mi ide a čo chcem robiť. Je jedno či je to doma alebo niekde ďaleko, napríklad v Tokiu, ktoré som taktiež robil. Keď fotím, zabudnem na mnohé iné veci a naprosto žijem v tom, čo fotím.
Čo vás viac inšpiruje – Slovensko alebo krásy cudziny?
To nemá nič spoločné so vzťahom k vlasti. Vo svete je príliš veľa krásy, aby ju fotograf nechal nepovšimnutú. Aj teraz som sa vrátil z Tichomoria, z Indického oceánu, kde som fotografoval. Je to niečo celkom iné. Inšpirovať vás môže hocičo, vlna či list zo stromu. Je v tom asi taký rozdiel, ako keď si ľahnete pod strom niekde v Tichomorí a pod strom niekde doma. Celkom inak voňajú a ich vôňa sa nijako nedá porovnať. Ale aj tam aj tam je to krásne. Isteže, Slovensko je pekné a svojim spôsobom aj jedinečné, ale ja to beriem vecne. Keď som vonku, v zahraničí, nevykrikujem, aké je Slovensko, a naopak, keď som doma, nevykrikujem, aké je Tichomorie. Vypovedať by mala za mňa fotografia. Mám však takú zvláštnosť – vždy, keď fotografujem nejakú exotickú krajinu ako napríklad teraz pobrežie Indického oceánu, nechám sa odfotiť od nejakého domorodca. Tú fotografiu im potom dám, napíšem pod ňu: toto je Karol Kallay česko-slovenský fotograf.
Keď sa pozeráte okom fotografa na Žilinský kraj, čo sa vám tu zdá najkrajšie a najzaujímavejšie?
Krásna je Vratná dolina a jej okolie, pekná je aj Rajecká dolina, spolu s Čičmanmi, aj Kysuce. Je tu čo fotografovať.
Zuzana Kuglerová
foto: autorka, publikácia
Divy sveta