Streda, 28. október, 2020 | Meniny má DobromilaKrížovkyKrížovky

Inšpiráciu našiel vo svojom detstve, ktoré prežil v liptovskej dedine

Pán Tibor Krakovský žije v Žiline už šesť desaťroč

í. Vo svojom veku 81-rokov je stále čulý a múdry človek s bohatými životnými skúsenosťami. Aj keď zdravíčko mu už neslúži tak, ako by si iste želal. Navyše ho krátko pred Vianocami opustil nenahraditeľný človek – manželka. Oporou sú mu však jeho tri deti, vnukovia a vnuci – a ešte čosi.

Aj keď podstatnú časť svojho produktívneho života pracoval v zdravotníctve ako ekonomický námestník v nemocnici v Liptovskom Mikuláši, Čadci a istý čas aj v Žiline,

kdesi vo vnútri v ňom stále driemal malý chlapec, ktorý sa v ranom veku preháňal po liptovských kopcoch a salašoch okolo Partizánskej, v tom čase Nemeckej Ľupče. A iste sa v ňom usalašil aj skrytý talent, ktorý sa naplno prejavil pred 20 rokmi, keď odišiel do dôchodku.

Skryť Vypnúť reklamu

Pri vstupe do jeho bytu sme mali v prvom momente dojem, že sme sa pomýlili. Steny totiž zdobili poličky s rôznymi rezbárskymi dielkami od drevorubača až po betlehemy. Sú nimi zaplnené aj vitríny v izbe. Niet vari miesta v jeho byte, kde by ste nejakú tú drevenú vecičku nenašli. „Asi poldruharočný som stratil otca. Pracoval na železnici ako vlakvedúci a tam sa to nešťastie prihodilo. Zostali sme bez prostriedkov. Otec mojej matky, môj starý otec, bol baníkom na Magurke. Nemal to ľahké, 11 detí bolo treba chovať. Keď ho penzionovali, rozmýšľal, čo ďalej, a tak po kúsku prikupoval role a začal chovať ovce. To malo vtedy kurz. Dohodol sa ešte s dvomi susedmi, rozdelili si tristo oviec do troch salašov. Ja som v tej Ľupči u starého otca vyrastal. Mal som strýka, také chalanisko, iba o desať rokov staršie odo mňa. Starý otec mu prikázal – zapriahneš a pôjdeš! A tak sme išli obidvaja. Zobrali sme kone, na vozy naložili vrecia a v sobotu na obed sme sa vybrali na salaše. Keď sme už s vozom nemohli ísť ďalej, vypriahli sme v úvoze kdesi pri potoku, vrecia prehodili na kone, mňa naložil strýko na jedného, on si sadol na druhého koňa a šlo sa ďalej. A tam na salašoch sme prespávali, cesta sa totiž nedala absolvovať za jeden deň. Tak to bolo do mojich piatich rokov. To všetko mi utkvelo v pamäti. Veľmi rád som vídal oravských a liptovských betlehemcov, keď chodievali na vinšovačky počas Vianoc, takže, keď som zostal pred dvadsiatimi rokmi na dôchodku, ako keby sa mi detstvo vrátilo späť. Zobral som nožík, sadol do fotelky a začal stružlikovať. Nikdy predtým som to nerobil. Moja manželka, dobrá duša, trpezlivo po mne upratovala piliny a všetok ten neporiadok okolo, čo som narobil,“ začína svoje rozprávanie.

Skryť Vypnúť reklamu

Urobil okolo osemsto dielok

Betlehemov vyrezal asi 50. „Boli sme u švagra na chate v Hornej Tižine pri Terchovej a švagriná mi vraví, že či by som jej dcére nepostavil kolibu pre betlehem, figúrky si vraj z Poľska donesie. Nuž, vravím, prečo nie, nech syn vybehne do hory, nareže liesky a urobím. O týždeň, čo sme oddychovali, bol betlehem hotový. Svojho času som aj mojim deťom urobil betlehem z takých drevených paličiek, čo sa na ne zástavky pripevňujú. Povedal som si, keď spravím z tohto, skúsim aj z dreva, len ho zohnať, bolo treba totiž lipové. A tak som chodil po žilinských uliciach s nožíkom vo vrecku, keď lipy opiľovali a sem–tam som si čosi odšmykol,“ pokračuje v rozprávaní. Keďže boli rozvetvená rodiny, nemal o zákazky núdzu. Všetci chceli betlehemy, celá rodina. Medzi krásnymi dielkami sa skvie aj drvená, ale funkčná zvonička s pekným liatinovým zvoncom. U Krakovských si na nej občas aj zazvonia, najmä na Vianoce. „Je to tiež inšpirácia z dediny. V mnohých sú ešte stále drevené zvoničky bežným javom. Zazvonia na nich ráno, na obed a večer, Niektorí sa pomodlia, iní, keď drú na poli, idú, ako sa ľudovo hovorí, k válovu. Sadnú si, rozbalia, čo majú na obed a trochu oddychujú. Ešte aj v dnešnej dobe takto život na niektorých dedinách funguje. Ale najmä kedysi, ľudia nemali hodinky a riadili sa preto zvukom zvonov,“ hovorí Tibor Krakovský.

Skryť Vypnúť reklamu

Na salašoch pospieval

aj valachom navaril

Rád spomína aj na liečebné pobyty v kúpeľoch Korytnica. Tam si vraj najviac oddýchol. Ráno si vybavil procedúry, naobedoval sa, a poď ho do kopcov pod Prašivou na najbližší salaš, rýchlou chôdzou asi 20 minút. Aj ťapku zobral so sebou, veď baču a valachov bolo treba ponúknuť. „No, tak, zaspievajte mi z tých vašich – vravím bačovi. A už sa spievalo. Keď som prišiel večer do kúpeľov, ani som už nevečeral. Na salaši som sa totiž najedol bryndzových halušiek, ktoré som sám navaril pre valachov. Veď keď prišli z paše, mali čo robiť, dojili, syr robili, no, a potom sme jedli, rozprávali, popíjali a spievali. Veľa z tých piesní som si zapamätal a mnohé zapísal do notesa. Dal som ho však nebohému Júliusovi Móžimu, ktorý bol vtedy vedúcim ľudovej hudby SĽUK-u a povedal mi, že vraj ich spracuje a ja ich naspievam. Odvtedy som ho však nevidel, ani jeho, ani svoj vzácny notes,“ pokračuje zanietený rozprávač. Vráťme sa k pozoruhodným vitrínam v jeho obývačke. Nájdete tu napríklad drevenú sošku drevorubača. „Tam, na Liptove, bolo hodne chlapov zamestnaných v lesoch. Pracovali ako drevorubači. Starý otec kvôli tomu choval dva páry koní. S najmladším synom chodievali v zime drevo zvážať, ktoré už bolo nachystané v hore od leta. Avšak v zime, keď napadol sneh a primrzlo, tak potom sa na saniach ľahšie z hôr sťahovalo. Všetko vozili k Váhu do Bešeňovej a odtiaľ na plte. Bolo tam prístavisko, kde tie plte zhlábali a poď ho po rieke ďalej. Chodievali väčšinou vo dvojici, veď keď jeden uviazol, druhý pomohol. Dva páry koní utiahlo viac ako jeden. Ráno išli o šiestej z domu a večer sa uťahaní vracali domov. Dolina bola totiž dlhá 26 kilometrov. To ma motivovalo k tomu, že som vyrezal aj takéto figúrky. Často drevorubači chodievali na týždňovky. V hore mali kolibu, kde sa ohrievali pri ohníku, prespávali a opekali slaninu, čo si so sebou priniesli v batohu na chrbte,“ spomína ľudový umelec s ohníčkami v očiach, akoby sa práve preniesol do svojho detstva.

Aj ďalšie postavičky majú svoju históriu. Tak ako z Kysúc drotári do sveta odchádzali, v Liptove to boli najmä murári – veď stavali Pešť i Prahu alebo aj do Ameriky chodili. No, a nesmel a nemohol zabudnúť na jemu srdcu blízkych valachov, s fujarou a valaškou. Tí majú u Krakovských vo vitríne svoje pevné miesto. Všetky tie dielka skrývajú v sebe kus života, kus ľudského šťastia i smútku, ako keby ste videli pred sebou živé postavičky.

Od dreva k spevu,

a či naopak?

Náš hostiteľ nie je však len zručný rezbár. Do vienka dostal aj prekrásny hlas. Keď mu tóny vyletia z hrdla, veru každého zamrazí. Sýty, zvučný a silný bas. Veď kedysi pred desaťročiami ho dokonca volali do Národného divadla v Prahe spievať sólo. Mal však rodinu a nemohol ju opustiť. Ako však s úsmevom hovorí jeho dcéra – ani v päte mu nenapadlo, že by sa tam mohli aj presťahovať. A ponúk bolo veru omnoho viac. Nechajme však rozprávať nášho hostiteľa: „Bol som raz na školení v Piešťanoch. Mal som vo zvyku poobede sa natiahnuť cez postele v hotelovej izbe, kde som bol ubytovaný a zaspievať si. To bolo v roku 1949. Tiež tak raz spievam pri otvorenom okne, keď zrazu počujem vykrikovať kohosi z priľahlého balkóna – pane, pane! Vykloním sa z okna a vravím – prosím vás pekne, ak vám to vadí, tak nepočúvajte alebo zavriem okno. Nevedel som, kto sú, čo sú tí páni, keď ma volali, aby som zišiel dolu a že vraj, či by som nešiel s nimi. Nuž, reku, pôjdem, keď ma vypýtate. Stalo sa. Neboli to hocijakí páni, ale vtedajší šéfovia SĽUK-u. Zobrali ma so sebou do miestnosti, kde bol klavír. Jeden z nich si sadol k nemu a vraj, spievaj! A tak som spieval. Všetko, čo mi na rozum prišlo, od buka do buka. Aj operné árie, tie som mal tiež v obľube. O chvíľu bol celý SĽUK okolo mňa. Prestali tancovať a počúvali. Bolo tam vari 60 - 70 ľudí. Po hodine som skončil. To však nebolo všetko. Zrazu len príde ku mne chlapík a začne ma premeriavať. Čo reku sa deje? No, vraj, berieme ťa medzi nás ako sólistu so SĽUK-u. No, nešiel som. SĽUK sa vtedy z Piešťan sťahoval do Bratislavy a ja som už mal rodinu v Žiline.“ Spevu však zostal verný. Vo Vrútkach spieval v mužskom zbore, ktorý v tom čase pôsobil pri Československých dráhach a neskôr spieval v Žiline v spevokole, ktorý sa menoval Palestrína. Aj z účinkovania v Palestríne má peknú spomienku. „Spievali sme kade – tade po Slovensku. Raz sme zablúdili aj do Košíc. Účinkovali sme v Dóme. Svätú omšu vtedy celebroval pán biskup Čársky. Keď som s tým svojím sólom začal, zrazu sa len pán biskup prestal modliť, išiel na kraj oltára, oprel sa oň a počúval. Keď sme dospievali, kývol na kostolníka a hovorí mu čosi. Ten prišiel za nami, že vraj, pán biskup nás prosí, keby sme po svätej omši prišli na biskupský úrad, že nás pán biskup ráčil pozvať. Tak sme išli. Bolo to pre nás veľké vyznamenanie. To sa dovtedy ešte nestalo, aby nejaký spevokol bol vyznamenaný takou poctou. Neskôr sme ešte od pána biskupa dostali aj ďakovný list.“ Palestrína však zanikla. Po ,Víťaznom februári‘ totiž komunistickí funkcionári chceli, aby sa premenovali na robotnícky spevokol. Keďže registráciu oficiálne nenahlásili, prestali existovať. „Písal sa rok 1954, keď prišiel za mnou bývalý dirigent Kysuckých učiteľov Ignác Jančár. Bol vtedy riaditeľom školy v Čiernom a vo Svrčinovci. Pôsobil však aj ako organista. Aj keď učitelia mali zákaz hrávať, on hral. Veď Kysuce boli vtedy takmer ako samostatná republika, nedali si diktovať. Čo sa však nestalo? Ľudový súd učiteľa za hranie na organe v kostole odsúdil na tri roky väzenia za to, že neuposlúchol vládne nariadenia. Keď sa vrátil z basy, navštívili ma, že, čo by som povedal, keby sme v Žiline založili nejaký spevokol. A tak sa aj stalo. Vznikol Žilinský zmiešaný zbor. V roku 1947 som bol tiež spoluzakladateľom Stálej ľudovej scény mesta Žilina. Išlo o amatérske divadlo, ale na profesionálnej úrovni,“ končí svoje rozprávanie človek, ktorý si ešte aj dnes rád príležitostne zaspieva.

Najbližšie pripravil na Veľký piatok Veľkopiatkové rozjímanie, pásmo hovorového a spievaného slova, v ktorom odznejú aj klasicko-historické Lamentácie – žalospevy proroka Jeremiáša. Predvedie ho so svojou vnučkou vo františkánskom kostole sv. Barbory.

Eva Ertlová

Foto: autorka

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  2. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  3. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  4. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  5. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  6. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  7. Tlačová konferencia iniciatívy Stop hazardu so zdravím
  8. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  9. Pomáhajte čítaním
  10. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  1. UNIQA preberá na Slovensku aj dôchodkové fondy AXA
  2. Využite dovoz tovaru do 24 hodín a zadarmo
  3. Dopad krízy na firmu zmierni strednodobý prenájom vozidla
  4. V Košickom kraji máme more aj neviditeľnú izbu: Objavte ich!
  5. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  6. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  7. Neodkladajte pre koronavírus vyšetrenie svojich očí
  8. BILLA podáva v kritickom období pomocnú ruku ľuďom z kultúry
  9. Vynovená predajňa v Smrdákoch
  10. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 33 091
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 24 145
  3. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo 21 634
  4. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 17 030
  5. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 14 541
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 432
  7. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 567
  8. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 10 557
  9. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 461
  10. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 10 427
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Žilina - aktuálne správy

Stavby budúcnosti s úctou k minulosti pozdvihnú úroveň architektúry mesta

Zaujímavé koncepty prináša dynamická developerská spoločnosť LICITOR.

Slavomír Bodis: "Bývanie je základná ľudská potreba."

Spoločnosť Istrofinal pôsobí na trhu s nehnuteľnosťami už 20 rokov. Vo svojich aktivitách kladie dôraz na trvalú udržateľnosť každého projektu. V súčasnosti ich majú rozpracovaných niekoľko.

Vizualizácia vstupu do Elektrární.

ONLINE DISKUSIA: Môže byť Žilina moderné a životaschopné mesto?

Ako dostať Žilinu na mapu moderných miest? Má krajské mesto priestor na rozširovanie? Aj tieto témy odzneli v utorňajšej diskusii vedenia mesta a významných developerov zo Žiliny.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Zomrel majiteľ známej nitrianskej firmy Turancar

Viliam Turan mal 66 rokov. Podnikať začal krátko po nežnej revolúcii.

Celoplošné testovanie v Nových Zámkoch a Šuranoch: ZOZNAM odberných miest

Testovať sa bude aj v kine či športovej hale. Fungovať bude aj pojazdné odberné miesto.

Za útok na verejného činiteľa hrozí až doživotie

Policajti z Trenčína obvinili 21-ročnú ženu z okresu Trenčín za obzvlášť závažný zločin útoku na verejného činiteľa.

Už ste čítali?