Dostať sa do osídiel alkoholu je väčšinou cesta k istej záhube. Najmä vtedy, keď človek nemá nablízku nikoho, komu záleží na tom, aby sa z takejto závislosti dostal. Navyše je o to zložitejšia, že človek závislý od alkoholu musí sám chcieť liečiť sa. A to je v prípade, keď mozog pracuje pod vplyvom drogy - pretože alkohol droga je - naozaj veľmi ťažké.
Dušan bol fešný chalan. Početná rodina sa pred 40 rokmi presťahovala z kysuckých lazov za lepším životom do jednej malej obce v okrese Žilina. Bolo ich osem detí, všetky sa vyučili, aj Dušan. Prišiel z vojny a oženil sa. Nie jednej dievčine v obci krvácalo srdce, že práve ona nebola jeho vyvolená. Na rodinu sa veľmi tešil. Šťastný život však trval iba krátko. Magda otehotnela, dieťatko obidvaja veľmi chceli. Stalo sa však to, čo sa stať nemalo a čo zrejme definitívne obrátilo Dušanov život naruby. Chlapček sa narodil mŕtvy. Nedokázali sa cez túto tragédiu preniesť a vzájomné obviňovanie nemalo konca kraja. Skončilo sa rozvodom. „Dušan, poď domov, hydinu treba obriadiť, dreva, uhlia nanosiť, nevysedávaj v tej krčme celé dni,“ často mu dohovárala nešťastná matka, keď začal čoraz častejšie hľadieť na dno pohárika. Zo začiatku sem-tam dohováranie pomohlo a Dušan mal mesačné pauzy od alkoholu. Aj sa zdalo, že sa z toho dostane. Dokonca i novú známosť si našiel. Bol to však len slabý výkrik do tmy. Alkoholu prepadol nadobro a na protialkoholické liečenie sa nahovoriť nedal. Prišiel o robotu, veď kto by stál o elektrikára, ktorý nielen pil, ale aj často maródoval. Medzičasom mu zomrel otec. Zostal sám s matkou, ktorá kríž svojho syna niesla na svojich pleciach. Neraz so slzami v očiach. Veď to bolo jedno z jej ôsmich detí a kedysi vari najmilšie. Pred niekoľkými rokmi sa stal z Dušana invalid. Zhumpľované srdce, prefajčené pľúca, zničená pečeň. Viac bol v nemocnici ako doma. Aj vtedy však mal ešte šancu, žiaľ, nevyužil ju. Keď sa vrátil z nemocnice domov, po troch dňoch bolo po abstinencii.
Peniaze zo „sociálky“ nestačili, matka mu nedala, veď jesť mal čo, dokonca aj pivo mu kúpila. Darmo ho však prosila, aby do krčmy nechodil. A keď si nemal za čo kúpiť alkohol, chodil po domoch. Vždy sa našli „dobrí“ kamaráti, ktorí ho ponúkli.
Neskôr si zvolil inú cestu. Začal si požičiavať peniaze, vraj potrebuje na autobus, lebo si ide hľadať prácu, druhý raz zasa nemal na cestu k lekárovi, inokedy zasa potreboval zaplatiť oráča. A ľudia mu požičali. Tak to išlo stále dokola. Požičané peniaze však už nikdy nevideli. Dušan sa dokonca často veľmi nahneval, keď od neho niekto dlh pýtal. Nebolo mu pomoci. Asi pred rokom sa mu organizmus rozsypal úplne, vypovedala pečeň, obličky, praskali mu cievy. Dlhodobý pobyt v nemocnici sa pre Dušana skončil. Žiaľ, jeho cesta neviedla domov, ale do márnice. Mal iba 52 rokov. Hlboký bol žiaľ jeho matky. O to väčší, že dva mesiace pred smrťou Dušana pochovala svojho najstaršieho syna, ktorého nevyliečiteľná choroba prepadla ako blesk z jasného neba.
Eva Ertlová
