Viera v boha mu už však sotva pomôže
Vinco bol šikovný chlapec. Pochádzal z deviatich súrodencov. Kedysi pred desaťročiami sa rodina presťahovala z nehostinného oravského kraja do predsa len vyspelejšieho Turca. Otec zomrel, keď deti boli ešte celkom malé a matka mala veru čo robiť, aby rodinu uživila. Dnes z deviatich súrodencov žije už iba šesť. Prvú tragédiu rodina zažila, keď im zomrelo vari dvojmesačné dievčatko na zápal mozgových blán. Veľký preveľký bol smútok matky. To ešte nevedela, že príde aj o ďalšie deti. V obci robili vodovod. Celá dedina rozkopaná, samá jama. Nanešťastie prišli do toho ešte aj veľké dažde a všetky hrádze boli plné vody. Malá, vari štvorročná Ivanka, neprišla večer domov. Často sa hrávala spolu s inými deťmi za dedinou na lúke, ako to bolo kedysi bežným javom. Rodičia robili celé dni na roli, či už svojej alebo štátnej a deti sa museli postarať samé o seba, v lepšom prípade tie staršie o tých mladších súrodencov. Nešťastie však nechodí po horách, ako sa hovorí.
Ivanku hľadala celá dedina až do neskorých nočných hodín. Vtom kohosi napadlo skontrolovať hrádze a jamy plné vody. Nikto sa však k tomu veľmi nemal, akoby všetci tušili, že Ivanka našla svoj hrob v jednej z nich. Bola to nevďačná úloha, a žiaľ, predtucha sa potvrdila. Dievčatko vytiahli z jamy, v ktorej boli asi dva metre bahna – mŕtve.
Ďalšiu veľkú ranu zasadil osud matke. Trápenie sa však neskončilo. Igor neoplýval síce príliš veľkou inteligenciou, bol však nesmierne pracovitý. Oženil sa, spolu so ženou robil od svitu do mrku na družstve, prišli potomkovia. Sem-tam si aj vypil, veď na dedine to vari inak ani nemôže byť. V jeden podvečer ho našli v stodole s vidlami v rukách bez známok života. Bolo to ako blesk z jasného neba. Nikdy nemaródoval, k lekárovi nechodil. Pitevná správa bola o to šokujúcejšia, 39-ročný Vinco dostal rozsiahly infarkt. Zostala po ňom mladá žena a štyri maloleté deti. Vraj, nešťastie nikdy nechodí ani samo. Tentoraz však nezostalo ani v tej povestnej trojici. Nielen matka, ale aj ostatní členovia rodiny ťažko zvládali odchod na večnosť svojich troch súrodencov. Vinco asi najťažšie. Svoj smútok začal liečiť navyše alkoholom. Najprv sem–tam, neskôr dennodenne. Navyše v ňom alkohol prebúdzal agresivitu i samovražedné sklony. Takmer ich aj naplnil. Jeden zimný večer, po hádke s matkou, samozrejme, potrundžený alkoholom, vytiahol jatočnú pištoľ a strelil si do hlavy. Prežil však. Nezostalo to ale bez následkov. Čiastočne ochrnul a istý čas pobudol aj na psychiatrii. Po návrate domov sa držal asi pol roka, nepil, nefajčil.
Prišla však recidíva a pokus o samovraždu s použitím jatočnej pištole sa zopakoval. Navyše po strele do hlavy spadol na rádiator. Dielo bolo dokonané. Dnes vidíte chodiť po dedine ľudskú trosku, ktorá ledva prekladá nohu cez nohu – porušený mozog, pamäť, myslenie, narušená koordinácia. Už nepije niekoľko rokov, namiesto toho chodí denne do kostola, stal sa z neho zbožný človek. Viera v boha mu už však sotva pomôže. A matke, dnes už chorľavej zhrbenej starenke, zostali len oči pre plač. Spomenula som si na osud tejto rodiny aj preto, že Vinco sa rozhodol riešiť smútok a svoje problémy druhýkrát samovraždou práve na Veľkonočný pondelok pred niekoľkými rokmi. Eva Ertlová
