Buuelov kontroverzný film Mliečna dráha sa v dobe svojho vzniku (1968) stretol s očakávaným rozruchom. Vyvolaná vlna záujmu, od nekritického prijímania až po zavrhnutie zo strany oficiálnych cirkevných kruhov, sprevádzalo viaceré tituly tohto svetoznámeho španielskeho režiséra. Nikdy sa netajil svojím zarytým ateizmom, známy je jeho aforizmus: „Vďaka bohu som ateista...“ Film v obsadení s P. Frankeurom, L. Terzieffom, A. Cuny a i. dostali možnosť uvidieť návštevníci utorňajšieho Filmového klubu v rámci Projektu 100.
Režisér je od svojich avantgardných začiatkov s ďalším španielskym exhibicionistom S. Dalí (v tridsiatch rokoch spolu natočili dva škan-
dálne filmy: Andaluzský pes a Zlatý vek) verný svojmu surrealistickému videniu sveta a ani v Mliečnej dráhe naň nezabudol. Cez epizódy voľne parafrázujúce cirkevné príbehy sa pokúša dopátrať k jadru dogiem, pričom jeho bádanie nie je zrejme o nič tolerantnejšie než stredoveké prenasledovanie bosoriek. „Všetko, čo v tomto filme súvisí s katolíckou vierou a s kacírstvom, ktoré katolícká viera vyvolala, je prísne exaktné. Citácie pochádzajú z Písma, z teologických textov a z dávnejších i moderných dejín,“ tak znie informácia, ktorú si divák môže prečítať na záver filmu. Buuelovo hľadanie bolo síce mnohokrát usvedčované z jednostrannosti, no umelecké atribúty a buldočia snaha prenikať pod povrch sa ani po odstupe času jeho dielu asi nepodarí vyvrátiť. (ting)
