av v Lietavskej Lúčke zafixovaný ako „polepšovňa“. Dvadsaťštyri dievčat, ktoré tu musia tráviť istý čas života, sa tomuto pojmu bránia. Pre nich je to prechodný nápravný ústav s nariadenou starostlivosťou, kde môžu riešiť svoje osobné problémy. Stará sa o nich 28 výchovno-pedagogických pracovníkov. Pri pohľade na dievčatá sa natíska otázka: Čo v ich výchove zlyhalo: rodina, škola, sociálne prostredie alebo ony samé? Nemožno všetko hádzať na dievčatá. Dokazujú to napokon ich životné príbehy.
Diana a Nikol
Diana je Bratislavčanka. Pred nedávnom dovŕšila 17 rokov. V Lietavskej Lúčke sa nezdržala dlho. Po troch mesiacoch ju presunuli do reedukačného domova v Zlatých Moravciach. Hoci má iba sedemnásť, už päť rokov bojuje s drogami. Začala ich brať ako dvanásťročná. Dostala sa k nim cez mamu, ktorú súd odsúdil ako drogovú dílerku. Napriek tomu na ňu nezanevrela.
Drogy nie sú jediná príčina, prečo sa Diana ocitla v Diagnostickom centre. Chodila poza školu. Na otázku, koľko hodín vynechala, odpovedala: „Nebola som tam celý rok!“ Za iných okolností by mohol byť z Diany úspešný mladý človek. Je pekná a so svojou úprimnosťou, otvorenosťou a darom komunikácie by sa z nej mohla stať modelka. Nikol bude mať šestnásť. V tomto tichom, skromnom a uzavretom dieťati by nikto nehľadal záškoláčku, čo dvakrát za sebou prepadla. Rodičia ju sem dali dobrovoľne. Dôvod: utekala z domu a túlala sa. Našla si staršieho priateľa a zamilovala sa. Keď sa o tom dozvedeli jej rodičia, riešili problém radikálne: dali ju do Diagnostického centra. Diana a Nikolka predstavujú dve z troch skupín problematických dievčat, ktoré sa umiestňujú na prevýchovu do Lietavskej Lúčky. V prvej skupine sú deti, ktoré sa sem dostávajú na doporučenie súdu. V druhej skupine sú deti, ktoré sem prichádzajú z detských domovov. Zvyčajne sa sem dostávajú s diagnózou: ťažko vychovávateľné a neprispôsobivé. Už po niekoľkých týždňoch sa snažia vrátiť nazad. Aj keď je to len „decák“, predsa je to ich domov! V tretej skupine sú deti, ktoré sem dávajú rodičia dobrovoľne, na základe vlastných zhodnotení, prípadne po porade so sociálnou kurátorkou. Treba povedať, že takýchto detí je tu najmenej.
Trinásťročná pred pôrodom
V Diagnostickom centre sa však musia riešiť aj súrne a akútne prípady. Jedným z nich bola trinásťročná Rómka, ktorá prišla do centra v deviatom mesiaci tehotenstva. Otcom dieťaťa bol jej vlastný, šesťnásťročný brat. Keď sa dieťa narodilo, po týždni sa ho vzdala, hoci mala možnosť nechať si ho pri sebe a starať sa oň. Tehotné dievčatá odchádzajú z Diagnostického centra do ďalších nápravných zariadení pre mladistvé matky, kde sa môžu vzdelávať v doobedňajších hodinách a poobede sa venovať svojim materským povinnostiam. Najväčšiu traumu prežívajú dievčatá z neprítomnosti svojich blízkych. Túžobne čakajú na každú návštevu, na každý list. Listy však chodia málo. Zriedkavé sú aj návštevy, hoci ich rodičia môžu navštevovať dvakrát do týždňa.
Liekom je poradenstvo a režim
Dievčatá vstávajú o pol šiestej, večierku majú o pol desiatej večer. Každú hodinu medzitým majú naplnenú výchovno-vzdelávacím programom. Násilie a šikanovanie tu takmer nie je. Ak sa aj vyskytne, okamžite sa rieši. Dostávajú vreckové dvestošesťdesiat korún na mesiac. Peniaze obhospodaruje vychovávateľka, ktorá ich má na starosti. Tie, ktoré sa správajú dobre, si môžu z vreckového kúpiť lístok na autobus a odísť na „víkendovú dovolenku“ k rodičom. V domove sú tri výchovné skupiny. Najšikovnejšie dievčatá sú v tretej skupine, v ktorej sa preberá stredoškolské učivo. Dievčatám s miernou či strednou retardáciou či sociálnou depriváciou je určená prvá a druhá výchovno-vzdelávacia skupina.
Za mrežami
Postrachom dievčat je malá miestnosť na prvom poschodí. Keď odomknete dvere, nájdete v nej malú zamrežovanú celu s úzkou posteľou a hygienickým príslušenstvom. Je často používaná. Tam, kde zlyhajú všetky výchovné prostriedky, nastupuje „cela - samotka“. O tom, že dievčatá tu nie sú na dobrovoľnom pobyte, svedčia aj mreže na oknách a zamknutá brána. Vnútri však nájdete aj ďaleko príjemnejšie miestnosti, ktoré sú pýchou Diagnostického centra. Je to napríklad posilňovňa, ktorá sa nachádza v priestoroch bývalého skladu na uhlie. Klubovňa a knižnica zas poskytujú dievčatám dostatočný priestor na relax. Mnoho z nich si vytvorilo hlboký vzťah k odbornému personálu, ktorý im nahrádza rodičov. Dôležitá je aj každodenná a sústavná prítomnosť ľudí, ktorí bojujú o ich úspešné zaradenie sa do života. Ruku na srdce: keby tak pri dievčatách stáli ich rodičia, niektoré z nich by tu nemuseli vôbec byť...
Všetky dievčatá majú dramatický osud
Ročne prejde diagnostickým centrom viac ako 150 dievčat. Musia pri vstupe absolvovať viacero prehliadok. Povinná je gynekologická prehliadka ale aj návšteva u psychológa a špeciálneho pedagóga, ktorí ordinujú priamo v diagnostickom centre. Všetky dievčatá majú pohnutý a dramatický osud ako Diana či Nikol. Mnohé z nich sa vracajú naspäť do rodín, aby sa o pár mesiacov ocitli znovu v Diagnostickom centre v Lietavskej Lúčke. Rodina im vždy nepomôže. A tam kde zlýha, musí pomôcť štát.
Text a foto: Zuzana Kuglerová
