idela, keď boli maličké.“
Každý má svojskú predstavu o bývaní. Kým jeden potrebuje „štvorizbák“ s kúpeľňou a výrivkou, inému úplne stačí malá búdka s rozmermi jedenapol krát jedenapol metra. Obyvateľka takéhoto príbytku, ktorý zrejme voľakedy slúžil na predaj lístkov, je spokojná. „Predtým som „bývala“ asi tri roky na železničnej stanici v Čadci a bohviečo to nebolo. Prišla som večer, do rána som sedela na lavičke. Keď prišli „osožáci“, bolo zle. Musela som ísť von. Najhoršie to bolo v zime,“ hovorí o svojich životných peripetiách 37-ročná Veronika Bongilajová. Keď ju z domu v Hornom Kelčove vyhodila sestra, respektíve jej deti, ktoré ju údajne nemali v láske, stala sa z nej bezdomovkyňa. Ako žila predtým, nevedno. Mala manžela aj päť detí. „Všetky sú v ústave, chúďatká. Naposledy som ich videla, keď boli maličké. Ktovie, ako sa im vodí,“ uvažuje nad osudom svojich ratolestí. Do Čadce ju priviedla vidina lepšieho života. „Veď by som aj pracovala, ale povedzte kde?“ Otázka, na ktorú ťažko odpovedať. Vyšla z piatej triedy. Nikde nepracovala, no rada by. „Túžila by som byť upratovačkou,“ hovorí a hladí po hlave fenku Tinu, ktorá je jej spolubývajúcou.
„Čadca je len Čadca. Vedela som, že tu bude lepšie,“ s láskou hovorí o obyvateľoch sídlisk, ktorí nie sú takí „podliaci“, čo všetko skonzumujú a nemyslia na druhých. „Mnohí ma poznajú. Nechávajú mi v sáčkoch ryžu s kuracími kosťami i ďalšími dobrotami,“ ukazuje na obed, pri ktorom sme ju práve vyrušili. Odpadky naberá do prstov, vraj na základné vybavenie domácnosti si ešte nenašetrila. Myslí tým lyžicu, ktorá by jej značne uľahčila stolovanie. Lepšie podľa nej nie sú na tom ani iní bezdomovci, ktorí bývajú v susedstve. Občas sa s nimi stretne pri kontajneroch. Nad vážnou známosťou zatiaľ neuvažuje. Jedným z dôvodov je to, že by sa do búdky dvaja nezmestili. „Ledva tu vojde Tina, nieto ešte chlap,“ vysvetľuje. Keby bol však súci, neváhala by ani chvíľu. Do svojho rodiska si dochádza pre sociálnu výpomoc – 1 200 korún. „Nemyslite, že som nejaká neporiadnica. Vždy si z peňazí kúpim mydlo.“ Cez leto sa umýva v neďalekej Kysuci, cez zimu chodí na železničnú stanicu v Čadci. Tá je jej „citovo“ bližšia, napriek tomu, že jej „obydlie“ je takisto oproti železničnej staničke, kde načas postoja vláčiky smerujúce do makovskej doliny. „Tam nechodím, pretože záchody zamykajú.“ Kde si chodí odľahčiť sa nepýtame. Prezradí nám však, že do búdky vchádza cez otvor, kde voľakedy bolo okno. Dvere sú zatvorené. Zrejme bývalí či terajší majitelia mali starosť, aby sa dovnútra nedostal niekto nepovolaný. Z Veroniky sa zrazu stáva poriadna gazdiná. Sediac pri ryži s kosťami prekladá igelitky s garderóbou sprava doľava. Tina si spokojne obhrýza kosť. Dnešný deň pre nich skončil úspešne. Keďže nám gazdiná popriala toľko šťastia a dobra, že by nás nič zlého nestretlo, aj keby sme sa dožili viac ako biblický Matuzalém, nemohli sme odísť len tak. Raz darmo, má dar čítať myšlienky. Kým sme stihli sami od seba siahnuť do peňaženky, poprosila nás v mene toho „najvyššieho“, ktorý je tam hore a vidí jej trápenie, aby sme jej pomohli a dali aspoň desať korún na rožky. Tina nám šťastne oblízla ruku a my sme mohli odísť. Veronika ešte stihla za nami zakričať, aby sme jej našli lepší byt. Nemá jej vraj kto zasklieť okno. Vidíte, šikovná gazdiná. Už teraz uvažuje o tom, čo odpovie zime, keď sa opýta, čo robila v lete. Iveta Hažíková
Foto: autorka
