a strečnianski pltníci Libor Klocáň (20) a Daniel Taraba (20), keď sme sa ich opýtali na pradávne povery o vodných chlapoch, vodných vílach, šarkanoch a zlých duchoch, o ktorých si rozprávali starí pltníci. Hneď ale dodali, že za určitých podmienok sa dá s nadprirodzenými bytosťami na Váhu stretnúť aj dnes. Viac však prezradiť nechceli, vraj by porušili pltnícke tajomstvo.
S chlapcami sme sa prvýkrát stretli pri splavovaní Váhu. Ich trasa je dlhá 7 kilometrov, začína sa pri Bariérovej a končí v Strečne. Tento úsek je považovaný za najnebezpečnejší na celom Váhu a je známy hlavne vďaka obávaným skalám Margita a Besná. Už po nástupe na plť nás chlapci s vážnou tvárou upozornili, že pltia prvý raz, a teda aby sme si rozmysleli, ako sa dostaneme na breh v prípade, že narazíme alebo sa potopíme. Počas celej plavby nás potom okrem seriózneho výkladu doslova „kŕmili“ aj hrôzostrašnými historkami, o ktorých sme mohli len tušiť, či sú pravdivé alebo vymyslené. Viac už prezradili v rozhovore pre Žilinské noviny.
Aký ste dnes mali deň na vode, na plti?
Libor: No, dobrý bol. Ja som viezol takých ľudí - boli to individuálni zákazníci, čo sa nazbierali na plť. A teraz poobede sme viezli pasažierov z jednej cestovnej kancelárie.
Je pravidlom, že vy dvaja pltíte spolu?
Daniel: S pltníkmi je to tak, že sa hľadajú dovtedy, kým si nenájdu toho svojho partnera, s ktorým sa im najlepšie chodí. Tak to bolo aj s nami. Väčšinu jázd na plti strávime spolu. Ale keď si to vyžaduje situácia, tak sa rozdelíme a pomáhame menej skúseným. Nie žeby sme sa radili do kategórie nejakých superpltníkov, ale keď sú také prípady, tak sa plavíme každý zvlášť.
A stále je to tak, že vy ste na plti vpredu a Daniel vzadu?
Libor: Áno. Ja som zaškolený. Robil som skúšky z teórie i z praxe a pltím vlastne na základe preukazu, ktorý vydáva Štátna plavebná správa v Žiline. Takže ja som predník a kolega je zadník.
Nebolo ťažké absolvovať skúšky?
Daniel: Ale hej. Obavy z prvej jazdy boli ozaj veľké. Dá sa to však zvládnuť, len treba rozmýšľať. Netreba sa báť, na rieku ale treba ísť s rešpektom.
Libor: Najprv sme boli takí pozorovatelia, takzvaní „tretí“ na plti, popri riadnych dvoch pltníkoch. Urobili sme takto zo dvadsať jázd.
Daniel: Tam sme sa snažili čo-to obkukať a v tých kľudnejších úsekoch nám povolili aj veslo chytiť, aj zakormidlovať.
Ako dlho teda spolu pltíte?
Libor: No, my už tri roky.
Daniel: Hej, tretí rok. Dokonca teraz sme i spolužiaci, sme v jednej triede.
Takže študujete?
Libor: Na Žilinskej univerzite.
Vráťme sa ale k plteniu. Ako ste sa k nemu pred tromi rokmi dostali?
Libor: Vlastne to bolo tak, že prevádzkara v Prvej plavebnej robil vtedy kamarát. On vybavoval objednávky.
Daniel: Cez neho sme sa dostali k plteniu. Pýtal sa, či by sme to neskúsili, tak sme skúsili.
Libor: Za mnou prišiel a povedal: Poď, budeš robiť pltníka, bude zábava aj si zarobíš a zoznámiš sa s ľuďmi. Je pravda, že vtedy sa jazdilo menej, pltí nebolo toľko ako teraz. V priebehu tých rokov sa spoločnosť rozrástla. Veď, ak sú ideálne podmienky, za deň sa otočíme aj štyrikrát po štyri plte.
Teraz sú ideálne podmienky?
Daniel: No, sme trošku limitovaní hladinou Váhu.
Libor: Voda je nižšia. Pre pltníkov môžu byť nebezpečné skaly, ktoré sú teraz vonku z vody a môže sa stať, že na takú skalu nabehneme a zostaneme „visieť“, ako my hovoríme.
Daniel: Ale zasa medzi nami a vodnou nádržou Lipovec je dobrá komunikácia. Oni nám potom pustia viac vody, keď sa to dá.
Máte pocit, že ľudia idú na vašu plť s dôverou?
Daniel: Skôr, ako vstúpia na plť, vidno obavy. Dá sa to vyčítať z ich tvárí. Ale už keď si sadnú, tak to prejde. A vlastne im iné nezostáva, len sa nechať zviesť.
Libor: My sme to už toľkokrát spltili, ale nikdy sme nesadali na plť s tým, že sa „len“ odvezieme.
Vravíte, že máte profesionálny prístup, ale ja som na rieke mala pocit, že sa aj dobre bavíte. Tak ako je to?
Libor: Tak to hej. My sme to akosi skĺbili – príjemné s užitočným.
Daniel: No veď boli aj takí, čo začali pltiť a pltili dva dni. Potom ich to prestalo baviť. Myslím si, že keby ma to nebavilo, tak by som to ani nevedel robiť.
Dostávate aj mzdu?
Libor: Jedna z motivácií sú aj peniaze. Pre mňa je však hlavný kontakt s ľuďmi, mňa to strašne baví vykladať o zaujímavých miestach, o histórii, o povestiach.
Daniel: Mňa tiež. A najradšej mám na plti také skupiny, s ktorými sa dobre komunikuje a pri splavovaní je s nimi zábava.
Stalo sa vám, že ste už viezli vyslovene nekomunikatívnych pasažierov? Čo vtedy robíte?
Libor: Častokrát sa to už stalo. Vtedy hovoríme len to, čo máme vo výklade.
Daniel: Vtedy sme z tej jazdy takí unavení, akoby sme urobili tri naraz. Snažíme sa najprv si tých ľudí tak „oťukať“, že čo asi znesú. Ak ale nie je z ich strany pozitívna odozva, potom je to ťažké.
Libor: Lebo inak ten výklad okrášľujeme rôznymi, poväčšine vymyslenými historkami. Niekedy sa nám podarí klientov aj riadne naplašiť, hlavne zahraničných, keď im povieme, že v rieke sú pyrane, alebo vytiahneme štatistiku potopených pltí. Vtedy ich musí tlmočník upokojiť a vysvetliť, že len vtipkujeme.
Daniel: My potom prestaneme a venujeme sa už len serióznemu výkladu. Ale s našincami sa to stáva zriedka. Dokonca ich baví, ak vyvedieme dajaký „kúsok“, aj nám zatlieskajú.
Máte dajaké špeciálne „finty“, ktoré začiatočníci ešte neskúšajú?
Daniel: Hlavne, keď sa vyhýbame nástrahám vo vode. Tak napríklad „myšička“ znamená, že keď je kameň pred nami, tak predník mi zakričí „povoľ“ – to boli také dohody medzi pltníkmi: povoľ, odvaľ, osoľ a tak – teda on zakričí a ja mu zozadu natočím plť predom od skaly. On prejde ja ho strhnem, no a tú skalu potom oboplávame takou kľučkou – myšičkou. Potom používame ešte rôzne posunky a tiež robíme otočky.
Keď sme boli na plti, chystali ste sa urobiť aj horizontálnu otočku. Nakoniec z toho nebolo nič.
Libor: (smiech) Nie, „eskimákov“ nerobíme. To je veľmi ťažké. Akurát len trochu postrašíme našich zákazníkov.
Daniel: Robíme „richtársku“ otočku. To je otočenie plte o 360 stupňov na veľmi nebezpečnom mieste, kde je divá a spenená voda.
Libor: Rieka tam nie je hlboká, ale zato najrýchlejšia, má najväčší spád. Alebo robíme „lízing“. To je keď prejdeme tak blízko popri skale, že ju skoro „lízneme“. Dôležité je ale mať skúsenosť s veslom. Po 350-tich jazdách, ktoré mám za sebou, už viem, ako mám kedy zareagovať hlavne pri vyhýbaní sa skalám.
Daniel: Tiež treba mať dobrý zrak. Keď slnko prudko svieti, hladina sa leskne ako zrkadlo a je ťažké zazrieť skalu.
Libor: Väčšinu jázd sme ale najazdili spolu, už sa dobre poznáme a keď treba, vieme na seba aj nakričať, ak si to situácia vyžaduje. Samozrejme s humorom, aby sme nanaplašili ľudí. Nebolo to ale nikdy príliš nebezpečné a nič sa nestalo.
Blažena Garberová