elevízor, no s prírodou si tyká
Žije pri Hrabovom, ale nie je pravý Hrabovčan. Na dohľad má bytčianske komíny, nemá však kúrenie. Je človekom 21. storočia, ale nemá elektrinu, nieto ešte mobil či internet. A má tatramatku - pravú a ľavú ruku, ako sa sám vyjadruje.
Štefan Ježík je pre priateľov, čo k nemu zájdu, beztak väčšinou len „Kvanko“. Prezývku získal za dosť nejasných okolností po jednej televíznej seriálovej postave. Ale prečo, mu však museli vysvetliť, pretože Štefan televíziu nemá. Staré rádio mu beží na pohon z baterky. Poháňa ju vrtuľa, ktorá ju počas veterných dní dobije. Stojí na fasáde humna; jedna zo zvláštností Štefanovej usadlosti. Rádio beztak nepočúva. „Načo aj? Na to, čo sa deje vo svete, ja super kašlem,“ hovorí. „Ani na voľbách som nebol. Nemám nič s nikým. Jedine ak, tak s tým hore... Ak existuje. A či je hore alebo dolu? Ktovie. Do kostola zájdem, ale len občas, hovoria tam stále rovnako.“
V drevenom rodičovskom dome postavenom pred vojnou býva na dohľad od dediny, ale tam akoby ani nepatril. Preháňajúce sa autá na ceste cez Hrabové sú z iného sveta. Na Štefanovej usadlosti, obohnanej dookola chatrným dreveným plôtikom, sa preháňajú leda ak dvaja strážcovia: Ardo a Flok. Ich pochybný pôvod vynahrádzajú ich schopnosti. „Sú to dobré psy,“ pochvaľuje si Štefan. „Na myši aj na potkanov, ktorých tu je dosť. Neboja sa ani statného psa a minule sa pustili aj do diviaka.“ Po dvore a za humnom toho pobehuje viac. Sliepky, kohúty, ovce, koza Zuzka, ktorá odchovala barana, capko... Zuzka počúvne pána na zavolanie. Štefan okrem toho chová morské prasiatka, špeciálnu väčšiu rasu, z ktorej je vraj výborný paprikáš, poštové holuby, ktoré prileteli z Nemecka, tri prasce. Odkedy sa raz postaral o polomŕtve mláďa kuny a vychoval ho, chodí mu pravidelne na pôjd vynosiť mladé. „Príde, len keď je kotná, tam pri komíne jej je teplo, a keď mladé prídu na svet, už jej zas niet. Sliepky mi nikdy nezahrdúsila.“
Nech sa to zdá ľuďom z mesta akokoľvek nezvyklé, Štefan žije s okolitou prírodou v takej symbióze, že ho škrie napríklad aj „mandelínka“ lezúca po verande. Tvrdí, že ich je toho roku veľa, a to nie je dobre. Vie tiež, že vzadu za humnom mali bažanty mladé. „Keď podrastú, chcem ich ísť pozrieť. Jedna ich mala 11 a druhá 18...“
Štefan nežije v hrabovskom dome odjakživa. Predtým žil na dolniakoch, pracoval v družstve, kým ho neprikvačilo to, čo mu zabezpečilo čiastočnú invaliditu. Tuberkulóza. Tvrdí, že ju dostal od dobytka. Hoci sa liečil a má potvrdenie o stabilizovanom stave, stále naráža na predsudky ľudí. Aj to je jeden z dôvodov, že Štefan pracuje sporadicky a inokedy je len na sociálnej podpore. Fajčí zásadne čardy - cigarety bez filtra. „Mama žije na sídlisku v Bytči. Mám sedem súrodencov, niektorí bývajú tu, iní pri Zvolene, sestra lekárka, emigrovala v šesťdesiatomôsmom do Ameriky a potom pracovala ako podplukovníčka v NASA. Občas príde na návštevu, je už na dôchodku. Donesie mi cigarety, ale tie ja fajčím len pred ňou. Keď odíde, dám si radšej znova tú svoju čardu.“ Priateľom na návšteve potom núka zo zvyšných marlboriek.
Štefan patrí medzi ľudí, ktorí nemenia svoje návyky len preto, že mu to je umožnené. V čase nadzvukových lietadiel si vystačí so sviečkou a v dedinskom obchode si kupuje leda tak chlieb a viečka na zaváraniny. „Mlieko pijem kozie, to je dobré na moje pľúca. Žiadne tabletky neberiem.“ Voda je poruke z pumpy na dvore a keď sa chce okúpať, zájde do rieky alebo na neďaleké bargoviská, takzvané Jamy. Zmienku o zaujímavom spôsobe svojho života však Štefan hneď relativizuje: „Zaujímavé? Čo je na tom také zaujímavé? Jedine, že človek sa tu narobí ako taký kôň.“
Hoci nemal nikdy ženu a na usadlosti žije sám, otupno si nepripadá. Starosti okolo domu mu zaberú podstatnú časť dňa. Len napumpovanie vody do záhrady cez suché leto zaberie niekoľko hodín. Času na premýšľanie je beztak habadej a na Štefanovi to vidno, keď sa vráti k filozofickejším témam: „Vlastne je úžasné predstaviť si, že celá táto planéta je jeden obrovský biologický organizmus... Fungujúci živý organizmus. A kdesi za tým - je niečo božské. Boh je niečo úplne iné, ako si my myslíme. Verím, že to niekto ovláda. To, čo my nazývame Boh, nejaká sila, ktorá je všade. Možno je touto doskou, na ktorej stojím...“
Človek sa neubráni dojmu, že pri tejto návšteve sa dostal o storočie dozadu. Ale, napodiv, nie je to nepríjemný pocit. Zvlášť pre mestského človeka, ktorého hlavnou starosťou po zobudení je nezmeškať spoj do práce. Ráno však, napríklad, vychádza slnko.
Tomáš Radovský
Foto: autor
