by huslí.
Hovorí sa, že ľuďom môže starnúť telo, nie duša. Človekom, ktorý toto v plnom rozsahu dokazuje, je Pavol Paprčiak. Jeho domček v Lalinku poskytuje na stenách izieb, chodieb, podkrovia i pivnice dostatok takýchto dôkazov.
Či už to sú stoly, police, svojpomocne zhovotený sústruh - pod to všetko sa podpísali ruky Pavla Paprčiaka. Označiť ho však len za domáceho majstra je neúplné - talent, ktorý pri práci viedol, tieto dnes už vráskavé ruky, nie je iste každodenný. Profesný stolár mal k práci s drevom vždy blízko. Samorasty a ukrižovaní Ježišovia tvoria len časť z jeho výrobkov. Ešte aj vo svojich 84 rokoch vyrezáva naďalej drevené betlehemy. „Bolo ich už tak veľa, že ani neviem povedať koľko,“ hovorí Pavol Paprčiak. „Niektoré farbím, iné nie. Na tých vynikne prirodzená farba dreva.“
Od ranej mladosti, ešte keď žil v Čechách v Trutnove, maľuje. Všetko od kovorytectva, kresieb uhlíkom, akvarelov po olejové maľby, ktoré visia po chodbách domu. Mal s nimi aj niekoľko výstav. Medzi námetmi figuruje príroda, ale aj pohľady na mesto, napríklad železnica na Novej Žiline, ešte v dobe, keď vlaky jazdili na paru. Medzi staršími obrazmi sa opakovane mihá aj ženská postava. „To bola moja frajerka,“ hovorí Pavol Paprčiak opatrne, aby to nepočula žena Margita. Tá ma ostatne pre muža pochopenie. „Nemá sa tu veľmi s kým porozprávať, komu povedať o tom, na čo myslí, čomu sa venuje,“ hovorí Margita Paprčiaková.
Maliarov, rezbárov, ale zvlášť husliarov nie je v divinskej doline, ba ani v širšom okolí, mnoho. Pavol Paprčiak totiž vyrába aj husle. Náročné remeslo zdedil po otcovi, dedinskom výrobcovi huslí. „Nemôže to robiť hocikto, treba to mať v krvi.“ Jedny otcove husle má odložené, ďalšie, ktoré nám ukazuje, sú jeho dielom. Ostatné robil na zakázku. Kedysi aj hrával na husliach, ba prv aj na saxofóne, ale dnes už tak neslúžia prsty. No aj vo svojom veku sa ešte nedávno pustil do nových huslí a nevylučuje, že v budúcnosti urobí ďalšie. Počúvame detaily o umnej práci s drevom, citlivej výrobe, o javorovom dreve a smrekovej hornej lište... Jeseň života nemusí byť smutná. Pavol Paprčiak ju využil plodne a s dôležitou dávkou humoru. Keď jeho žena hovorí o spomienke spred vojny, v ktorej ako mladé dievča blúdila dva dni a noci po hore až k Považskému Chlmcu, lebo stratila cestu, konštatuje P. Paprčiak s úsmevom: „To si teda bola prvá turistka...“ Zaujme jeho čipernosť a prehľad o všeobecnom dianí.
Dozvedeli sme sa, že husle musia mať „dušu“, čo je lištička vo vnútri tela, bez ktorej by žiadne husle nemali zvuk. Ale dušu, tú musia mať aj ľudia - Pavol Paprčiak je toho príkladom.
Tomáš Radovský
Foto: autor
