iť?
Medzi obcami Rosina a Višňové odbočuje z hlavnej cesty chodník. Krovie a neudržiavaná cesta nedávajú tušiť, že vedie k domu. Ale na jej konci predsa len bývajú ľudia.
KTO POZNÁ PRAVDU?
Hlavou rodiny býval Jaroslav. Pred rokom zomrel. Bol otcom Sidónie, ktorá tam so svojimi deťmi býva doteraz. Rodina bola aj v televízii, v súvislosti s podozrením na incestný vzťah medzi otcom Jaroslavom a Sidóniou sa o nich zaujímala Markíza. Vytĺkla senzáciu a odišla. Ostatne, ani samotný fakt incestu nie je potvrdený, na to by bola podľa slov starostu obce Višňové Milana Turského potrebná genetická skúška. „Mnohí o tom ani nevedeli, ale len čo to bolo v televízii, odrazu všetci vravia, že je to tak. Ale za ten čas sa tam premiesilo veľa chlapov - kto môže vedieť, že to mala s otcom?“ Sidónia možno ani nebola Jaroslavova dcéra, počuli sme, že jej matka bola vraj už v čase sobáša gravidná. Najstaršia dcéra Sidónie - Veronika - má už tiež dieťa.
HLAVOU RODINY JE MATKA
Nízku chajdu obýva Sidónia spolu s deťmi. Na otázku, koľko ich má, mávne dookola: „Toľko...“ Na obecnom úrade vo Višňovom sa dozvedáme, že je matkou deviatich ratolestí - od Veroniky, Dávida, Patrika, Jaroslavy, Richarda, Emílie, Dalibora, Tatiany po najmladšieho Miroslava. Víta nás brechot statného psa, ktorý nevyzerá nijako mierumilovne. „Dajte si pozor. Pohrýzol by...,“ hovorí Sidónia. Po zanedbanom dvore sa povaľuje všetko možné, bielizeň visí na šnúre. Ľudia hovoria, že ju berú z charity, mnohokrát ani neoperú, len odhodia. „Máme tu problémy
s vodou,“ ukazuje Sidónia. Nosia ju v lavóroch. Starosta Milan Turský podotýka: „Vodu majú v šachte, poniže domu. Povinnosťou obce nie je, aby im to niekto udržiaval.
A pokiaľ si ju nenatiahli do domu...“ Elektrina bola v bývalej drevenej chatke, ktorú im postavila obec. Bolo to dávno, dnes je z chatky len rumovisko s ďalšou hŕbou smetia. Rádio nad domcom však beztak ohlušujúco hučí.
Kým bol nažive Jaroslav, komunita mala akú-takú autoritu. Ale podľa slov domácich, po jeho smrti spravuje celú domácnosť len matka Sidónia. O deti sa stará v rámci svojich možností. Hoci ich nezanedbáva, je to dosť odlišná výchova, na akú je zvyknutá väčšina spoločnosti. Najstarší syn Dávid mal už aj opletačky
s políciou. Následne bol na preliečení v Kremnici. „Do školy chodia, čožeby nechodili,“ hovorí Sidónia. Ale starosta dostal ešte na začiatku septembra zo školy, kde deti chodia, oznámenie o zanedbávaní školskej dochádzky.
ZAČAROVANÝ KRUH
Prípad rodiny má na starosti odbor sociálnych vecí na Krajskom úrade v Žiline. Kto sa tam však kontaktuje, aby sa dozvedel niečo o krokoch, ktoré sa
v súvislosti s prípadom podnikajú alebo mienia podniknúť, vytočil nesprávne číslo. Po hodine telefonovania a prepájania na rôzne linky dostávame odkaz, že každá komunikácia je možná len cez hovorcu. Ten nás odkázal opäť na pracovníčky odboru sociálnych vecí, odrazu sa však dozvedáme, že viac nám nemôžu povedať. Operujú zákonom, ktorý zaväzuje poverených pracovníkov k mlčanlivosti o jednotlivých prípadoch. Informácie o tom, v akom stave sa nachádza situácia, nie je ľahké dostať. „Ani ich nedostanete,“ vysvetľuje nám pracovníčka odboru a odmieta povedať viac. Na otázku, či ju môžeme citovať, dostávame odpoveď: „Áno, riešime to podľa platných zákonov...“ Pripomína to začarovaný kruh: nikto síce neobviňuje úrad z nečinnosti - ale o jeho aktivitách sa nedozvie nikto okrem nich. A už vôbec tu neplatí zákon o slobodnom prístupe k informáciam.
„Len si odfoťte, odfoťte všetko!“ vyzýva nás na dvore Sidónia. Nav-števujeme vnútorné priestory domca - nízky strop, posteľ vedľa postele. „Dokonca ani pozemok, na ktorom bývajú, nie je ich. Sú to súkromné pozemky - čo keď si zmyslia vlastníci, že ich chcú vysťahovať?“ kladie si otázku starosta Višňového Milan Turský.
Višňovskí Rómovia bývali podľa miestnych obyvateľov sprvu pri ceste na začiatku dediny. Počas slovenského štátu v roku 1942 boli pred návštevou obce prezidentom Jozefom Tisom odsunutí z dohľadu od cesty. Pri vtedajšej politike fašistického štátu to nie je prekvapivá okolnosť. Hoci po odsťahovaní viacerých Rómov ich počet
v komunite klesol, v týchto miestach žijú prakticky doteraz. Stále tak trochu odsunutí z dohľadu. Pýtame sa kompetentných úradníkov - musí naozaj dôjsť k niečomu vážnemu, aby prípad upútal pozornosť?
Tomáš Radovský
Aké sú možnosti výchovy detí zo sociálne slabších rodín?
Prípad Rómov z Višňového vzbudzuje dojem, že niečo nie je v poriadku. Každý má dosť dôvodov, aby odtiahol ruky. Prípad sa odsúva z miesta na miesto. Alebo je to inak? „Legislatíva je dobrá, ale v daných prípadoch je problém s jej realizáciou,“ hovorí riaditeľka jednej zo žilinských špeciálnych škôl Miroslava Jančová. Situáciou sa zaoberá napríklad §18 ods. 2 zákona č. 281/2002 Z.z., ktorý špecializuje postupy v prípadoch zaned-bávania povinnej školskej dochádzky. Podľa zákona je rodič povinný nielen prihlásiť školopovinné dieťa na zápis do školy, ale dbať o to, aby tam dochádzalo včas a pravidelne. V prípade neospravedlnenej neprítomnosti vytyčuje zákon rôzne postupy pre školu, okresný úrad i obce. Škola vydáva napomenutie, okresný úrad môže vydať rozhodnutie o zastavení vyplácania prídavku na dieťa a jeho poukazovaní obci, ktorá je zasa povinná na základe oznámenia vykonať opatrenia na zamedzenie zanedbávania dochádzky. „V adekvátnych prípadoch existujú aj internátne špeciálne školy, z ktorých jedna je napríklad vo Svederníku, kde je ten rozdiel, že o deti je počas celého pracovného týždňa postarané...,“ hovorí Miroslava Jančová. „Ale s týmto riešením musí súhlasiť rodič.“