niknúť známa tvár - insitný hudobník Zdenko. Najčastejšie hráva vo Farskej uličke, ale zavše zavíta aj do pasáže pod redakciou našich novín. Hráva už zo tri roky. Zdenko pochádza z obce Turany za Martinom, ale podľa vlastných slov si vyberá namiesto Martina radšej Žilinu. „Sú tu lepší ľudia, viete, aj štedrejší,“ hovorí.
Zdenko je zaujímavý už na prvý pohľad. Pesničky spieva s veľkým zanietením. „Tak, ako hrajú muzikanti na svadbe, tak aj ja hrám. Spievam najradšej ľudové piesne. Moderné neviem, škoda. Ale ja ináč mám sluch, to teda áno...“ Podľa vlastného vyjadrenia nikdy nehral v kapele a ani neovláda bežné hudobné nástroje. Jeho „nástrojový doprovod“ je nezvyčajný. Vyrába si ich svojpomocne a nešetrí pri tom nápadmi. Trúbku si zhovotuje z vrchnáka papierovej škatule, ktorý si práve nesie v taške. Občas ju „prizdobí“ vystrihnutými obrázkami sporo odetých slečien. Zdenko nás zasväcuje do svojho výrobného tajomstva: typický zvuk jeho trúbke dodáva cigaretový papierik, ktorý na ňu pripevní. „Predtým, ako idem hrať, si ju musím normálne doladiť, vyštelovať, aby to hralo ako saxofón, keď hrajú muzikanti...“ hovorí Zdenko. „A toto sú zase viečka z konzerv. Naukladám si ich na seba...“ Viečka tvoria akúsi „rytmickú sekciu“ a Zdeno na ne podupkáva do taktu. Vyludzuje to zvuk nečakane podobný bicím. „Mávam pri sebe aj takého pekného plyšového medvedíka...“
Zdenko má štyridsaťšesť rokov. Býva sám v Turanoch na ubytovni a do Žiliny dochádza. „Ešte šťastie, že ja mám polovičný lístok,“ podotýka. Nemal ľahký osud. Býval v detskom domove, kde primäl vychovávateľky, aby spievali s ním. Pred časom bol aj bezdomovcom, prespával v Dome odborov a na železničnej stanici. Predtým sa liečil na psychickú chorobu, ale to bolo už pred pár rokmi. Na terajšiu situáciu sa Zdenko neponosuje. „Mám sa dobre. A že som sám? Ja by som nemohol byť s niekým. Keď nejdem hrať, zostávam doma. Chodievam pomáhať na železnicu, je tam krčma a nosím im poháre. Doma si čítam časopisy a knihy, rozprávkové. Len rádio mi chýba. Aby som si ho mohol pustiť a počúvať pesničky...“
Každý týždeň chodieva Zdenko za matkou, ktorá s ním nežije. Má aj súrodencov, ale už dlho ich nevidel. Niekoľkokrát zopakuje: „Ja nepijem ani nefajčím, kdeže! Keď mi chcú niečo kúpiť, dám si radšej čaj. Minulý týždeň, keď bolo pekne, som ešte hrával skoro každý deň. Tento týždeň však už pršalo. A cez zimu? Cez zimu to bude problém - keď už prídu mrazy...“ Ľudia väčšinou hádžu päťkoruny a desaťkoruny. Najviac dostal stovku.
Hoci je Zdenko jednoduchý a bez veľkých nárokov, nemožno poprieť jeho vnímavosť a schopnosť oceniť prístup ľudí. „Niekedy mi dajú cukrík, viete, sú na mňa dobrí.“ Nedávno mal zlú skúsenosť, ale nechce sa k nej vracať. Chodcov, ktorí na Zdenka reagujú nepriateľsky alebo výsmechom, však nie je veľa.
Tomáš Radovský
Foto: autor
