chodami na Vlčincoch. Mnohí z obyvateľov paneláku ani netušia, že mu vlastne chodia po streche.
Upútal ma na žilinskom sídlisku Vlčince pred zberňou druhotných surovín – občan bez prístrešia – bezdomovec Jožo. Práve sa pokúšal požičať si vo vnútri peniaze. Ponúkol som mu hrsť drobných, ak mi porozpráva svoj životný príbeh. „Kedysi som býval v Martine,“ rozrečnil sa ihneď. „Nepohodli sme sa s rodičmi, tak som na ulici. Rodina sa ku mne nehlási. To nie ja, ale alkohol je na vine,“ vyhovára sa.
„Už sedem rokov takto žijem,“ počíta smutne. „Nedávno som oslávil štyridsiate narodeniny. No, oslávil, poriadne som sa opil!“
Spod šiltovky mu trčia strapaté vlasy. Ruky má špinavé, predné zuby mu chýbajú, veru, ani nevonia. Pod ufúľaným oblečením sa však skrýva jeden ľudský osud. Tykáme si. „Ako vyzerá tvoj deň?“ zaujíma ma. „No ako? Ráno vstávam zavčasu, koše nemáme rozdelené, tak musím ísť čím skôr, aby ma ostatní nepredbehli. Celé dni sa túlam po sídlisku. Nemám ženu ani frajerku. Nemám kalendár. Ani neviem, aký je dátum. Mám len základnú osobitnú školu. Naposledy som vykladal v strojárňach vagóny. Ale to bolo už veľmi dávno. Pol roka som bol aj v base. Chorý nebývam. Občas sa osprchujem v charite, ale veľmi dávno som tam už nebol. Niektorí kradnú oblečenie z balkónov. Ale ja všetko, čo mám oblečené, som našiel v kontajneroch. Neperiem, ani žehličku mi netreba, keď to mám už veľmi špinavé, nájdem si niečo iné a toto zahodím. Kľúče tiež nepotrebujem. Ani hodinky nenosím, raz som našiel jedny v smetiach, ešte fungovali, predal som ich, prepil,“ pochválil sa.
Jožo nemá ani obvyklý vozík na papier. Veľká taška na pleci – to je celý jeho majetok. A ešte jeden magnet, ten majú všetci zberači – na rozlíšenie kovov. „Od štátu nedostávam ani korunu,“ sťažuje sa mi. „Celé dni sa kutrem v košoch a kontajneroch. Ja sa za to nehanbím. Hľadám papier, ale radšej mám železo, hliník, meď, zálohované fľašky. Kilo papiera – koruna osemdesiat, kilo medi – päťdesiat. V zberni som každý deň, mám tam aj svoje doklady, aj tak by som ich niekde stratil alebo by mi ich ukradli,“ vysvetľuje. „Koľko sa ti podarí zarobiť za deň?“ bol som zvedavý. „Väčšinou tak 90-100 korún, ale už som zarobil aj tristo. Je to rôzne. No nedeľu nemám rád, keď nazbieram papier, nemám ho kde predať. Občas nájdem v odpadkoch aj jedlo. Niektorí nám to rovno zavesia v igelitke na smetiak. Už sa teším na Vianoce, vtedy sú ľudia štedrejší. Ináč je to zlé – holubom ľudia rožky hádžu, chudákovi bezdomovcovi nedajú nič,“ zamýšľa sa. „Kedysi som spával vo výťahových šachtách, ale vždy na mňa zavolali policajtov. Kupujem väčšinou len suché rožky, sem–tam polievku. Ale najradšej lacné vínečko. A cigaretky. Niektorí sa najedia pomedzi regály vo veľkých samoobsluhách, ja nie. Ani do charity nechodím, nevaria dobre. Často chodím spať hladný a celú noc mi škvŕka v bruchu,“ rozľútosti sa. „Je nás v meste veľa takýchto, aj ženy. Ľudia sú k nám rôzni, niektorí nám nadávajú, niektorí dajú pár korún, ale už som dostal aj bitku. A odvšadiaľ nás vyháňajú. Leto bolo dobré. Keď prší, je zle, ale aj tak chodím po košoch. Čo mám robiť? Horšie bude teraz, keď začnú mrazy.“
„Kde spávate cez zimu?“ pýtam sa. „Všade, kde je trocha teplo a nesneží. V kanáloch, pivniciach, pod mostami, na vlakovej stanici, vo všelijakých bunkroch. Ja spávam tu blízko,“ zdôveril sa mi Jožo a zaviedol ma k jednému paneláku, kde pod betónovými vonkajšími schodmi má svoj pelech. „Mám tu na kartónoch až dva paplóny z kontajnera,“ ukazuje. „Na jeden si ľahnem, druhým sa prikryjem. Ľahnem si tak, ako som – oblečený. Tu na mňa neprší“ – pochvaľuje si. „Len komáre ma šli v lete zožrať. A na potkany a myši som si už zvykol, len minule mi, potvory, zhutali v noci celý koláč z kapsy a mal som ju tesne pri hlave. K holičovi nechodím, ale nedávno, keď som mal veľa vší, dal som sa ostrihať dohola. Hej, je tu špina, ale handry ma pekne hrejú. A ľudia z paneláku ani nevedia, že mi chodia po streche,“ škerí sa. „Ak mám pár drobných, schovám si ich na noc do ponožky a topánku poriadne zauzlím. Tu bývam, už som si zvykol. Nikomu to tu neukazujem. Ani pošta mi sem nechodí,“ žartuje. „Čo narobím. Keď som pred pár rokmi bol u mamy, za svet som nemohol zaspať na tej mäkkej posteli. Odvykol som si. Ale, poviem ti, medzi nami, mám tvrdý život a veru si často aj večer v tom brlohu poplačem.“
A čo ďalej? Keď som sa Joža spýtal na budúcnosť, iba mlčky krčil ramenami. Nerobí si ilúzie. Zmieril sa s osudom. Ale keď som sa zaujímal, či po ulici žobre o peniaze, ohradil sa: „Tak to teda nie! To nerobím!“ Má svoju hrdosť. To je nakoniec to jediné, čo mu zostalo.
Miloš Skalický
Foto: autor
Aké sú vaše skúsenosti s bezdomovcami?
Monika,
bezdomovkyňa
Sama som bez domova. Rodina ma ako slobodnú matku odvrhla. Desať rokov chodím po rôznych útulkoch. Teraz už štyri mesiace ponúkam tieto noviny. Je to ale bieda.
Ivan Suško,
technické služby
Nevadia mi, že vyberajú z kontajnerov, len keď sú plné, narobia nám okolo nich neporiadok.
Ján Sedmák,
zberné suroviny
Chodia sem mnohí. Moc nezarobia. Ale je to jedno, všetko aj tak minú na pálenku a cigarety.
sestra Johanne,
Dom Betania
Bezdomovci hľadajú nielen príbytok, ale aj srdce, ktoré ich pochopí, prijme a zamiluje. Preto u nás môžu dostať nielen jedlo a nocľah, ale môžu u nás aj dlhšie bývať a začať nový život s Ježišom.
