v mladosti a výsadkárom bol v armáde dvadsať rokov. Dnes je druhým najstarším skákajúcim výsadkárom na Slovensku. Vlastne pardon: on by povedal, že nie najstarším, ale skôr narodeným.
Už od mladosti sa ako dorastenec venoval atletike, boxoval a súťažne hral futbal. Jeden jeho víťazný gól vraj pretrhol sieť, ale Pavel Bučka tvrdí, že hoci z toho vzišli rôzne uznania, sieť musela byť poškodená. Keď dostal možnosť lietať na vetroňoch, nezaváhal. Písal sa rok 1949. „Lietal som rok. Potom som sa pri jednom lete dostal do výšky a havaroval som.“ Pri páde z 50 metrov možno pád považovať za šťastie. Vyslúžilo mu to však rok dištancu. No už o 14 dní nato bol vypísaný konkurz pre mladých inštruktorov parašutizmu do Bratislavy. Vo Vajnoroch sa naučil nielen baliť padáky, ale na rad prišli aj zoskoky.
Padákom zostal Pavel Bučka verný dvadsať rokov. Sám, ale aj za útvary, u ktorých slúžil, získal mnoho víťazstiev a diplomov a ako všestranný športovec reprezentoval armádu vo viacerých druhoch športu. Po úraze kolena chcel skákať ďalej, a tak na radu doktora „stratil“ lekársku knižku. V jeho zdravotnej dokumentácii dodnes chýba tento úraz. Pavel s ním naskákal cez 2 000 zoskokov. Bol svedkom šťastných, ale aj tragických príhod. Výsadkárstvo tieto extrémy priťahuje. „Neviem, k čomu by som prirovnal ten pocit, keď človek letí vzduchom, ale jedine asi k milovaniu s dievčaťom,“ hovorí Pavel Bučka. „Pri zoskokoch v Prostějove sa nám zabil jeden výsadkár. Bol to mladý chlapec, šlo mu to dobre, ale pri zoskoku z frajeriny letel na chrbte. Potom sa obrátil, ale už nestihol otvoriť padák... Deti sa rozutekali preč. Ešte ten deň sme však znova skákali.“
Padal z extrémne nízkych výšok okolo 220 metrov, ktoré on považuje za dolnú hranicu pri zoskoku, rovnako ako zo vzdialenosti niekoľkých kilometrov, kedy skákal aj polminútové voľné pády. Potom prišiel rok 1994. Po založení klubu výsadkárov boli zrealizované aj skutočné zoskoky. Najprv na letisku Hričov, neskôr v Dubnici n/Váhom. Pavel Bučka po 28 rokoch znova vysadol do lietadla, aby sa na svet pozrel z výšky a potom k nemu zoskočil. „Máme za sebou viac súťaží i rekord so zápisom do Guinessovej knihy, naposledy to boli zoskoky na cieľ,“ hovorí Pavel Bučka. O svojej profesii napísal knihu pamätí s názvom Spomienky výsadkára. Plukovník vo výslužbe ju však nevydáva hromadne, jeden výtlačok s farebnými fotografiami ho stojí 1 200 korún. „Výtlačok som venoval prezidentovi Rudolfovi Schusterovi. A dokedy chcem skákať? Povedal som si, že prestanem v sedemdesiatpäťke,“ hovorí Pavel Bučka. „To viete, každý človek má trochu strach. Ale musí tomu veriť. Nemôže ísť do lietadla s tým, že pochybuje, či sa padák otvorí.“Tomáš Radovský
Foto: autor, archív