Typický škótsky nástroj hocikto nevyrobí
Hoci je pravdou, že gajdy sú typicky škótske, hudobníci vedia, že Škóti ich nevynašli. Známe boli už od staroveku. Obľúbené boli aj na stredovekých kráľovských dvoroch. Koncom 19. storočia ale museli ustúpiť dokonalejším nástrojom, až takmer úplne vymizli. Preto sme radi navštívili Romana Bienika v Dolnom Hričove, ktorý je jedným z najlepších výrobcov gájd na Slovensku.
Prečo práve gajdy?
„Lebo je to pekný nástroj, je to malý ľudový organ a viem si ho celý sám vyrobiť.“
Roman Bienik sa narodil v Bratislave, ale hudobné základy dostal od starého otca v Kokave nad Rimavicou. Má 45 rokov a gajdami sa zaoberá už od svojich desiatich rokov, je teda odborník. Učil folkloristiku na konzervatóriu aj na vysokej škole v Žiline. Gajdoš nemá vedieť hrať len na gajdy, pán Bienik vyrába aj vynikajúce fujary, ale zahrá si aj na klavíri či gitare. O gajdách hovorí: „Medzi dychovými ľudovými nástrojmi sú gajdy najzložitejšie. Je náročné ich vyrobiť a je náročné naučiť sa na ne hrať.“
Možno preto je v celom okrese jediný. Už takto dokončil 22 kusov a všetky pekne hrajú. Je aj jedným zo zakladateľov Cechu slovenských gajdošov.
„Dobrých výrobcov je u nás maximálne pätnásť. Gajdy existujú dvojhlasné, až päťhlasné, na Slovensku sú rozšírené najmä trojhlasné, čiže s dvojitou melodickou píšťalou a jednoduchou basovou píšťalou.“ Prvé, čo na nich upúta, je, že sa nápadne podobajú kozľaťu. „Ich najväčšiu časť tvorí zásobáreň vzduchu. Je to mech zo zvieracej kože, najčastejšie z kozej, ale už som zo tri vyrobil aj zo psa a jedny zo srny. Kožu treba odrať opatrne, bez noža.“ Gajdoš musí mať dobrý dych, hráč cez nafukovaciu trubicu otvorom v pravej prednej nohe fúka ústami vzduch do mecha priebežne počas celej hry. Vďaka mechu je možné hrať na viac píšťal súčasne tak, že ho gajdoš stláča pod pažou. Mech je v zadnej časti zviazaný. Do vývodu po prednej ľavej nohe je zasunutá basová píšťala. Do otvoru po krku sa viaže „kozička“ s dvojitou melodickou píšťalou – gajdicou. „Drevo používam slivkové a orechové, vyzdobujem mosadznými prstencami a na tesnenie sa najlepšie osvedčili nite s včelím voskom. Melodická píšťala má šesť hmatových otvorov vpredu, jeden vzadu a jeden dolaďovací otvor.“ S mechom ju spája pravouhlá trubica, zvonka opracovaná do podoby kozej hlavy. Na konci píšťaly je mosadzná ozvučnica. Najdôležitejšie na gajdách je tónotvorné zariadenie – piskory. Zároveň je najzložitejšie ich vyrobiť. „Urobil som už dvadsaťdva gájd, prvé som vyrábal podľa hotových a pamätám si, že som spotreboval 498 piskorov, kým som spravil vyhovujúci.“ Piskor je krátka trubička s pozdĺžnym zárezom, ktorý vytvára kmitajúci jazýček. Práve ten vydáva charakteristické bľačavé tóny. Do otvorov v píšťale – gajdici, sú vložené dva. „Kedysi sa vyrábali z trstiny, rákosia, čiernej bazy, tie však vlhli, dnes sa robia aj z plastu. Ja ich mám z ceruziek.“
Gajdy sú veľmi náchylné na poruchy, škodí im prach aj zmena teploty. „Prvé gajdy som vyrábal dva roky, teraz to stihnem skôr, ale je to individuálne. Aj ladenie gájd je zložité, dolaďujú sa na ôsmich miestach.“
Gajdoši sa vždy považovali za najlepších muzikantov. Hrajú sólo, alebo sa spájajú s husľami a violou. Svojou hrou väčšinou sprevádzajú fašiangové obchôdzky a vianočné koledovanie. V poslednej dobe sa tento prastarý nástroj čoraz častejšie objavuje v ľudových súboroch, na folklórnych festivaloch i v televízii, takže je nádej, že sa gajdošská tradícia na Slovensku uchová.
Miloš Skalický
Foto: autor
