jektu Zatmenie S. Vladařa; scenár, strih, réžia, spolukamera, 1999, 8 mm, 5 min.) Mozart und Salieri/Eutanázia (film k divadlu; réžia La Aramisova, kamera: Robo Blaško, 2001, 8 mm, 5 min.) Trhlina (hraný film; réžia La Aramisova, kamera: Robo Blaško, 2002, super 16 mm, 15 min.) Zo života F./P.F. 2002 (kr. hraný film z workshopu Filmová drevenica; réžia, 2002) Hodina deťom (experimentálny hraný film; réžia, 1995-2003, S8 mm, 4 min.) Živý žilinský orloj (dokument happeningu; réžia, 2003, dig., 8 min.)
Účasť na súťažiach, festivaloch: napr. Mladá kamera Uničov, Česká republika 2002 (hlavná cena za film Kozmonaut); Artfilm Trenčianske Teplice 2003.
Svoje prvé kinematografické pokusy datuje Robo do doby, keď ako pätnásťročný začal točiť prvé 8mm filmy, ktoré sám z odstupu hodnotí skôr ako experimentovanie s materiálom. Tieto neformálne dielka vznikali pri rôznych príležitostiach, s priateľmi, na chalupách, výletoch a podobne, niektoré podľa scenárov, iné úplne voľne. Rozsiahly filmový archív v objeme 400 minút, ktorý v autorskom tandeme dopĺňal Berťo Klimo, poslúžil Robovi aj neskôr, napríklad pri tvorbe videa k piesni Kozmonaut, pri ktorom „recykloval“ staršie sekvencie svojho archívu s doplnkami filmov z TV. „Nové digitálne technológie umožňujú robiť nízkorozpočtové filmy takmer každému. Kozmonauta sme realizovali takpovediac na kolene, strih prebiehal tak, že sme zábery premietali starým 8mm projektorom na stenu, odkiaľ sme ich jednoducho snímali videokamerou,“ opisuje Robo primitívne postupy, ktoré pri amatérskej kinematografii v mnohom koketujú s vynaliezavosťou. Obmedzené technologické možnosti pri klasickej realizácii filmu dnes už uľahčuje prístupnosť k počítačom. Kozmonaut sa nakoniec dostal kľukatými cestičkami napríklad až do fínskej televízie Helsinki či do islandského Reykjavíku, kde sa zúčastnil na festivale krátkych filmov. „Najväčšou poctou pre mňa je, že Kozmonaut s nákladmi 2 000 korún sa ocitol medzi vysokorozpočtovými filmami na tohoročnom Artfilme v Trenčianskych Tepliciach, čo potvrdzuje, že vo filme a vôbec v umení nemusí ísť o to, koľko to stojí, ale o čom to je a ako je to urobené. Na druhej strane sa umenie nedá robiť z ničoho, a preto si vážim všetkých ľudí a inštitúcie podporujúce kultúru. Umenie nepovažujem za zábavu alebo zbytočný doplnok reálneho života. Umenie môže svojím jazykom povedať to, čo sa nedá vysloviť alebo komunikovať bežnou rečou a pritom to môže byť aj zábavné,“ poznamenáva Robo. Okrem viacerých krátkych filmov sa s Vladom Mičuchom pustil aj do hraného 13 min. filmu. Film je síce natočený, no jeho doterajší osud je typický pre slovenské filmové prostredie: čaká na produkciu. „Pre film sa nám podarilo zohnať materiál a aj podporu cez program Európskej únie, momentálne chýbajú financie na vyrobenie distribučnej kópie...“ komentuje Robo. „Stále sa učím. Nedávno som bol v Olomouci, kde som pri filme asistoval režisérovi Martinovi Müllerovi. Momentálne pripravujem experimentálny dokumentárny film spolu so scenáristkou Zdenkou Zvarovou, kde sám vystupujem a aj si ho režírujem. Predlohou filmu je môj reálny osobný život. Film spája dokumentárny žáner s hraným filmom a fikciou a bude sa volať Žena s rybou.“ Tomáš Radovský
Foto: autor