o mlátením prázdnej slamy. Poznajú
ich vari všetci, staršia i stredná generácia, ich pesničky si prespevujú aj deti. S Dušanom Hergotom, Pavlom Peschlom a Igorom Fekete sme sa stretli cez kratučkú prestávku, počas ich vystúpenia na katarínskej hodovej zábave v Rosine. A pretože sme vedeli, že tam nie sú prvýkrát, chceli sme vedieť, aký je ich vzťah k nášmu regiónu.
Dušan Hergot: Vzťah máme veľmi krásny, hlboký a tvrdý. A ešte aj vrúcny, to ani nehovorím, taký od srdca.
Pavol Peschl: Je to aj preto, že sme tu zažili krásne chvíle, prišli sme tu aj o dva mikrofóny. Skúšali sme prísť aj o poctivosť, ale to sa nám nepodarilo. Rosina je pekná malebná dedinka, blizučko Žiliny. Inak od Žiliny je aj moja mama, konkrétne zo Strážova.
Prezraďte svojim fanúšikom, čo nové chystáte. Na čo sa majú tešiť, čoho obávať?
Pavol Peschl: Chystáme nové cédečko, tridsaťjednotku, to by sme mali podľa najnovších dohovorov s vydavateľom natočiť niekedy vo februári či v marci. Pravdepodobne bude na ľudovú nôtu, celkove to bude naše tridsiateôsme CD, lebo okrem radových sme vydali aj niekoľko výberoviek.
Ktoré z nich bolo najúspešnejšie?
Pavol Peschl: Ja si myslím, že jednotka. Vždy sa to odvíja od tej jednotky, volalo sa Slovenská rodná dedina. Zaujímavé je aj tým, že sme ho nenatočili v štúdiu, ale v takom malom domčeku, bola to len taká kutica a robili sme ho, akoby sme boli na svadbe. Bolo to v roku 1992.
Dušan Hergot: My sme točili už aj v roku 1977, ale vtedy nás ani nepustili do štúdia. Nedá sa nič robiť, už sme také vykopávky.
To znamená, že vaša kapela má už takých sto rokov?
Pavol Peschl: To ešte nie. Neviem zo presne spočítať, ale minulý rok sme oslávili 25. výročie. Vtedy sme vydali aj cédečko, volalo sa 30 promile.
Blíži sa Mikuláš, čo nevidieť budú Vianoce. Nakupujete už darčeky?
Pavol Peschl: Ja som v takýchto veciach lajdák.
Dušan Hergot: Verím, že darčeky pre mňa sú už nakúpené, ale ja som ešte nekupoval nič.
Igor Fekete: Ja už mám všetko nakúpené. Robím to tak, že vždy oprášim staré darčeky a darujem ich znova. Som zodpovedný manžel a otec rodiny. Neviem prečo sa všetci smejú, nie je to tak?
Pavol Peschl: Po zlých skúsenostiach s mojimi rodinnými príslušníkmi dávam už niekoľko rokov peniaze, pretože som sa nikdy nedokázal trafiť do ich vkusu. Oni si kúpia čo sa im páči a sú radi.
A čo by urobilo radosť vám? Napísali ste už vôbec Ježiškovi?
Dušan Hergot: Mňa by potešilo, keby som pod stromčekom našiel obálku a v nej by bolo napísané, že budem žiť 300 rokov.
Pavol Peschl: Myslím si, že by stačilo, keby v tej obálke bolo napísané, že budem zdravý aspoň 10 rokov.
Igor Fekete: Ja nepotrebujem nič, mám úplne všetko. Mám síce nejaké želania, ale vaši čitatelia nemusia všetko vedieť.
Nuž a čo by ste odkázali čitateľom Žilinských novín?
Dušan Hergot: Aby boli zdraví a strašne bohatí, aby si mohli kúpiť celé Slovensko a to by potešilo aj primátora Žiliny.
Pavol Peschl: Ja by som im chcel v prvom rade povedať, aby mali takú dobrú vieru, že sa to všetko otočí, lebo to všetko stojí za... Aby vždy mali na Žilinské noviny, aby si ich mohli kúpiť a prečítať si, čo sa deje v Žiline a v okolí. A ešte od srdca, aby boli zdraví.
Dušan Hergot: A ja ešte sám si prajem, aby mi mohli dať výnimku, lebo výnimky sa v našom štáte udeľujú určitým ľuďom, keby mi znížili poplatky za elektriku a plyn. Stačí mi na sto rokov.
Kedy vás opäť uvidíme v Žiline?
Pavol Peschl: Máme predjednané jedno vystúpenie priamo v Žiline, malo by byť v Dome odborov. Dúfame, že to konečne vyjde, lebo na počudovanie sme v Žiline nehrali už tri roky. Na také mesto je to dosť veľký časový priestor.Eva Bučová
Foto: Ján Filip
Smutné Vianoce
čakajú Igora Feketeho
Dcérka odišla, syn je nádej
Senzi Senzus je predovšetkým o veselej hudbe, dobrom tancovaní a peknej zábave. Kto takéto niečo robí pre ľudí, musí byť sám veselá kopa. Senzus je práve taký. Otázka Žilinských novín znie: čo si o tom myslí zakladajúci člen Senzusu Igor Fekete?
Je vám vždy do smiechu, keď ľudí zabávate?
Aj keď nám je niekedy smutno, keď sme dlhšie na cestách, preč od rodín, vždy to Dušan Hergot vycíti. Šplechne volovinu za volovinou, často už aj dobre starú a všetkým známu. Ale on ju vie podať tak, že sa vždy na nej schuti zasmejem.
Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch...
Ak som si aj často myslel, že je to ďaleko odo mňa, tento rok ma tragická správa z Ameriky zasiahla ako hrom. Dcéra Mirka mala len dvadsaťdva rokov, bola vždy plná energie a mala obrovskú túžbu poznať celý svet čím skôr, aby jej život neušiel pomedzi prsty. Veľmi si priala byť občiankou Európy. To bol jej veľký sen. Tešila sa, že tam naše Slovensko aj pre ňu definitívne našlo časť strechy spoločného európskeho domu. Osud ju, s ďalšími dvoma kamarátkami v Amerike, v lete tohto roku zaviedol veľmi skoro na miesto, odkiaľ niet návratu. Ťažko sa mi o tom hovorí. To je život. Je to tvrdé. Mirka zostáva v mojom srdci. Čakajú ma veľmi smutné Vianoce. Mirka bude pri štedrovečernom stole chýbať... Život však ide ďalej... Syn sa, našťastie, vrátil živý a zdravý z Ameriky. Tam tohto roku maturoval, teraz začal študovať v Prahe na City University. Verím, že bude úspešný. To je nádej, ktorá poteší...
Text a foto: Ján Filip
