roku 1997 existuje Zväz Rusov na Slovensku. Žilinská pobočka vznikla v roku 2000 a jej predsedníčkou je Inna Jackuliaková. Evidovaných má okolo 50 členov aj z ďalších miest severného Slovenska. My sme sa s nimi stretli na prvom celoslovenskom stretnutí dvojníkov Lenina, Stalina a Brežneva v Rajci.
Inna Jackuliaková prišla na Slovensko v apríli 1963. Dovied-
la ju sem, samozrejme, láska. Narodila sa v ukrajinskej Poltave, v roku 1947 sa s rodičmi presťahovala do Soči. Potom päť rokov študovala na Filologickej fakulte Moskovskej univerzity a ďalšie dva roky tam pracovala. Na akademickej pôde sa zoznámila s manželom, pôvodom z Kokavy nad Rimavicou, ktorý v Moskve študoval fyziku. Najprv pôsobili v Dubnici, v roku 1972 sa ich mestom stala definitívne Žilina. „Som Žilinčanka,“ tvrdí hrdo Inna Jackuliaková.
Na Slovensku sa im narodili obe deti. Dcéra Katarína je lekárkou na novorodeneckom oddelení Žilinskej nemocnice, syn Andrej pracuje v jednej obchodnej spoločnosti. „Do Ruska sme chodievali veľmi často, už odmalička. Máme tam veľa príbuzných, tety, sesternice. Po roku 1989 prišla menšia odmlka, ale v poslednom čase sme sa tam boli opakovane pozrieť,“ prezradila nám dcéra Katarína. Jej matke Inne sme položili niekoľko otázok.
Aké aktivity vyvíja Spolok Rusov na Slovensku?
Stretávame sa pravidelne a dnes sa dá povedať, že na niektorých podujatiach už tradične. Na ruský Nový rok (14. januára), potom 8. marca, pretože tento sviatok v Rusku ostal a nám sa páči, 30. apríla chodievame s vencom na cintorín, 9. mája si robíme piknik. Pekné sú aj letné stretnutia.
Čo vás najviac oslovilo po príchode na Slovensko?
Najviac ma oslovila vaša nádherná príroda. Som z krásnej časti Ruska, ale Slovensko je prekrásna krajina.
Vedeli by ste popísať vaše pocity z roku 1968?
Rusko je moja rodná vlasť, ale rovnako aj Slovensko. Keď prišli naše ruské vojská, strašne som plakala. Nevedela som to pochopiť a aj pri návšteve doma som všetkým vysvetľovala, že to bola veľká chyba. Narušilo to naše vzťahy i ďalšie spolunažívanie. Iste sa to malo niekde vysvetliť. Niekedy to bolo hrozné. Stalo sa, že po nás ľudia hádzali kameňmi, ja som bola tehotná a s malou Katkou sme chodili na prechádzky. Ale ani vtedy som sa nedokázala vzdať svojho ruského občianstva. Iní nám zasa ponúkli, že nás schovajú. Bola to ukrutná chyba a nerada na tieto časy spomínam.
•••
Poslednou otázkou sme pani Innu a jej dcéru Katarínu trochu zaskočili. Chceli sme vedieť, komu držia palce pri vzájomných súbojoch slovenských a ruských hokejistov? „Rusku,“ znela jednoznačná odpoveď Inny Jackuliakovej. Katarína odpovedala diplomaticky: „Ja to radšej nesledujem, otec s bratom fandia Slovákom, situácia u nás doma je vtedy veľmi napínavá. Ja si vždy myslím, nech zvíťazí tá lepšia hra.“
Eva Bučová
