de napríklad o zníženie frekvencie výskytu hrubých slov v našom slovníku, obmedzenie sladkostí či cigariet. Ale predstavte si, že prišiel nový rok - a vy ste Cigánka bez strechy nad hlavou, máte 35, no nemáte rodičov, starých rodičov, ani muža. Prišli ste o dve deti – obom už štát našiel náhradných rodičov, pretože sa s vami okrem vašej kakaovej pokožky ako sliz za slimákom vlečú aj vaše životné prehry – drogy, krádeže, väzenie, skrachované vzťahy a... neúspešná samovražda. Aké si dáte novoročné predsavzatie?
„Bola som už niekoľko minút vyhlásená za mŕtvu, ležala som na ARO. Dala som si strašnú dávku liekov a zapila som to alkoholom. Keď som otvorila oči, lekárka ma privítala slovami: vitajte medzi živými. Zareagovala som na to zúfalým výkrikom: človek už nemôže ani zomrieť!“ hovorí Nora S. Chcela sa zabiť, lebo stojac na troskách svojho rozpadnutého života intenzívne cítila, že už nemá zmysel, že je načase so všetkým skoncovať. Vnímala, že jej zo žíl mizne posledná štipka radosti zo života, srdce sa zoviera strachom, slabosť cítila do špiku kostí. Život sa s ňou nemaznal. Narodila sa matke, ktorá okrem nej porodila ešte dvoch synov, každé s iným otcom. Keď mala Nora 5 rokov, emigrovala matka do Ameriky, aby sa vyhla výkonu trestu. Odchádzajúc od detí „prorocky“ vyhlásila, že život na Slovensku nikdy nebol ani nebude. Lenže on bol – a najmä v Nore, ktorá zostala bez mamy i otca, čo vlastne otcom ani nebol. Nikdy si jej matku nevzal, bil ju. Nora ani nevie, kde dnes je a či je živý alebo mŕtvy. Vychovávali ju starí rodičia, ale akokoľvek sa snažili, nebolo v ich silách hojiť jazvy na detskom srdci, ktoré ani nevedelo, kde patrí, načo prišlo na svet.
ULICA, DROGY, MREŽE
Mala šestnásť rokov, keď ju vtiahla ulica. Nedokončila učenie na obuvníckej škole v Partizánskom ani obrábanie kovov v Kysuckom Novom Meste. „Mala som partiu dievčat, keď som chcela prežiť, musela som ísť tvrdo. Ťažko sa mi o tom rozpráva, kradla som, brala drogy, robila zle. Dostala som sa do väzenia,“ priznáva vlastný podiel viny na spackanom živote Nora. Ani drogy, ani okradnuté obete však nezatlačili jej svedomie do kúta tak, ako keď z náručia nepolepšenej kriminálničky štátne orgány vzali dve deti. V jej prípade sa splnilo varovné: čoho sa najviac obávaš, to príde. Nora sa bála, že bude ako jej matka a možno ešte horšia. Nevyšlo jej to ani s jedným z otcov svojich detí. Prvý je už po smrti, druhý vo väzení po vzťahu s inou ženou. Aké je to byť matkou, ktorá stratí dve deti? Mladá žena sa dusí od plaču. „Najhoršie je, keď mama stratí zmysel života. Poznám ten pocit pri prvom synovi. Prešiel do pestúnskej starostlivosti, lebo som bola čierna ovca. Neuvedomila som si, že robím nesprávne veci a takto nemôžem žiť. A keď som prišla o druhého syna, vravela som si, už to nevydržím. Načo som tu?“ Z náruče jej vzali ročné dieťa a ona sa ocitla na hranici medzi ďalšou samovraždou a hľadaním odpovede na otázku o zmysle vlastnej existencie. V temnom živote sa odrazu rozjasnilo svetielko! Pochopila, prečo sa jej v živote nedarí. „Akou mierou meriaš, takou ti bude namerané. Ak sama robím zlé veci, dariť sa mi nebude,“ hovorí dnes.
NÁDEJ
Nora je presvedčená, že aj človek, ktorý robí zlé veci, má nádej na zmenu a že ten čas, keď chce zahodiť starý život a začať nový, čaká každého zločinca. Poznala, že za každé zlo sa platí, darmo človek kradne alebo klame v skrytosti, všetko raz vyjde na svetlo. Poznala, že sa oplatí v utrpení skôr zotrvať a hľadať nádej ako utekať, hoci do hrobu. Ale poznala vo svojej povahe aj rómske črty - unáhlenosť a životný postoj, najmä voči ,,gádžom“ v štýle: hééj, ty mi niečo dlžíš! Čaká ju zrejme mnoho životných skúšok, v ktorých bude skúšaná jej rómska prirodzenosť. „Sú Rómovia, ktorí chcú žiť i takí, ktorí žiť nechcú. Jedni chcú niečo v živote dokázať, druhí sa utápajú v alkohle, čakajú na podpory a na smrť. Pozri sa na Bratislavskú ulicu, ako ju dali do smútku. Dostanú šancu, zničia ju. Ale všetci nie sú zlí.“ Len čas ukáže, ako so šancou, ktorá prišla v jej živote, naloží. Mesto jej dalo príležitosť začať nový život po tom, ako sa nad ňou zľutoval samotný primátor Ján Slota. Podpísal jej prenájom mestského bytu, zatiaľ na pol roka, aby sa jej mohol vrátiť ročný syn. ,,Ja som z primátora mala panický strach, veď sa všade píše, že je rasista. Vo sne by ma nenapadlo, že je to vnímavý človek, že pochopí moju núdzu, že keď niekto chce žiť, on tú príležitosť dá. Napíš to tam, prosím ťa, chcem vyjadriť vďaku,“ nalieha Nora a nečudo. Spolu s bytom sa vrátil k nej ročný syn René. Plakala od dojatia. ,,Pochopila som, že nie je nič stratené, že existuje nejaká cesta, že sa netreba vzdávať. Že treba vytrvať v utrpení a potom sa to zlomí,“ myslí si Nora.
Zvykneme vravieť, že Rómom treba dať koče, ako to urobili Francúzi, nech si kočujú. Že sú na to stvorení, že nie sú schopní žiť inak. Nora koč nemá, ale kočovala celý život - po príbuzných, väzniciach, kamarátoch, azylových domovoch... a ona túži po domove. Žiadnom koči a prechodnom pobyte. Novoročné predsavzatie pre Noru znamená vieru a nádej.
Jana Rojková
Foto: Ľubo Bechný
