dliacom v Budatínskom zámku, v nevšednej profesii - ako etnologička. Zhovárali sme sa o jej povolaní, ľudových zvykoch v okolí Žiliny a mágii.
Podľa Petronely Krivčíkovej v časoch, keď svet poznal už televízor, na Kysuciach „múdre babky“ prepichovali pri zariekaní slamené figúrky.
Čo to znamená „etnológ“ a aká je jeho pracovná náplň?
Etnológ je človek, ktorý sa zaoberá ľudovou kultúrou, tradíciami, zvykmi či folklórom. Označuje sa aj pojmom antropológ. Pracuje buď vo výskumnom ústave, múzeu či priamo v teréne - s diktafónom a fotoaparátom navštevuje ľudí a skúma spôsob života bežných ľudí. Následne materiály spracováva.
Dostávajú sa závery takejto práce k verejnosti?
Prirodzene. Buď je to odborná publikačná činnosť, vystupovanie v médiách či popularizačná činnosť. V teréne zbierame i dobové predmety, ktoré sa neskôr v múzeu uložia ako zbierkové fondy. Predmetom záujmu slovenského etnológa je materiálna a duchovná kultúra nášho ľudu, aj jeho folklór.
Ktorá oblasť v žilinskom regióne je pre Vás zaujímavá a prečo?
Teraz napríklad skúmam Terchovskú dolinu. K najlepším informáciám sa dostávam najmä v lokalitách, ktoré sú „mimo civilizácie“ - na kopaniciach. Starších ľudí, s ktorými komunikujeme, voláme „informátormi“. Zväčša mám šťastie a vrelo ma prijmú, no niekedy si ma pomýlia so Svedkyňou Jehovovou či s poštárkou nesúcou im dôchodok.
Aká je podľa vás tunajšia folklórna tradícia?
Zisťujem, že veľmi bohatá. Dá sa povedať, že čím idete viac severnejšie, tým je prostredie pre etnológa bohatšie. Keďže som aj vyštudovaná religionistka, zaujíma ma i zbožnosť ľudí. Pre mňa je napríklad paradoxné zistenie, že ešte v 21. storočí sú živé niektoré predkresťanské predstavy a magické myslenie.
Čo vás pri vašej práci zvlášť upútalo?
Pre mňa je to oblasť, pri ktorej môže ľuďom behať mráz po chrbte - záškodná mágia. Tá sa hojne využívala v minulosti napríklad pri takzvaných „porobeniach“. Ak boli, pre ilustráciu, niekde dve sokyne v láske, jedna si pomohla tak, že išla za múdrou babkou, vedomkyňou, pomocou ktorej ublížila druhej sokyni. Podobné prípady etnológovia zaznamenali napríklad na Kysuciach ešte 50. rokoch minulého storočia.
Chystáte nejaký väčší projekt v spomínanej problematike?
Áno, ku konca roka plánujeme sprístupniť u nás, v Budatínskom zámku, výstavu s názvom Ľudová zbožnosť - syntéza kresťanstva a mágie.
Ako je to s blížiacim sa sviatkom sv. Valentína?
Zvyk sláviť deň sv. Valentína ako sviatok zaľúbených je u nás kultúrny import z anglo-amerického prostredia. Naši predkovia ho nepoznali. Oni mali iné dni, kedy sa praktizovala zasa ďalšia forma mágie - a to ľúbostná. Takými dňami boli napríklad Vianoce či sviatok sv. Ondreja a v lete sv. Jána. Ľudia kedysi verili, že každý človek, muž aj žena, má svojho „osúdenca“, čiže niekoho, kto mu je určený osudom. Počas týchto sviatkov sa pokúšali pomocou mágie zistiť, kto ním je. Tomáš Radovský